Choď na obsah Choď na menu
 


Annie Burrows

 

Obrázok Kapitánova žena Annie Burrows

Válečnou vřavou poznamenaný kapitán Robert Fawley si nedělal iluze, že by se svými protézami a zjizvenou tváří mohl nějaké ženě ještě připadat přitažlivý. Žádná by si ho nevzala, jedině snad slečna Debora Gilliesová, žena, jíž daly sudičky do vínku tak málo darů, že jedině sňatek z rozumu mohl zlepšit její životní situaci. Obyčejná a poněkud plachá Debora přijala jeho pragmatický návrh – protože jí kapitán nebyl zcela lhostejný. Navzdory všem jejím nadějím se však zdá, že srdce tak uzavřeného a životem zklamaného muže si jen tak lehce nezíská… (Harlequin, 2010)

►►►

Po dlhom čase som siahla po príbehu z harlequinskej edície Historická romance a musím povedať, že som neoľutovala.

Kapitál Robert Fawley je poznačený výbuchom na bojisku, pri ktorom prišiel o ruku a nohu a pri ktorom mu obhorela ľavá strana tváre, nielen na tele (ale predovšetkým samozrejme na duši; je pochopiteľné, že hoci ostal na žive, jeho zmenený výzor značne poznačil jeho sebadôveru). Do deja vstupujeme uprostred londýnskej sezóny, počas ktorej sa snažia mladé dámy uloviť tú najlepšiu partiu z radov starých mládencov, sledujúc, ako sa kapitán snaží získať priazeň krásnej Susanny Hullworthovej (ako to skutočne s jeho priazňou bolo, sa dozvieme na konci príbehu – a vysvetlenie je skutočne prekvapujúce). Tá sa však zmrzačeného muža štíti a nevyberane sa mu vyhýba. Kapitánovi teda ostáva spoločnosť jej kamarátky Deborah Gilliesovej, ktorá medzi mužmi, na rozdiel od okúzľujúcej Susanny, nezískava veľké ovácie. No v protiklade k nej, sa jej kapitán Fowley (ani s jeho protézami) nezdá taký odpudivý. Deborah je plachá, v mladosti sotva vytiahla päty z otcovej farnosti. Dozvedáme sa, že zatiaľ čo Susanna kapitána vytrvalo odmieta, sama Deborah k nemu cíti obdiv (kvôli jeho hrdinstvu, lebo nasadzoval život vo vojne, za to, že poznal svet, ale aj za to, že sa dokázal vzoprieť smrti, prežiť a v rámci možností sa vrátiť do spoločenského života). Kapitán sa však viac zaujíma o Susannu než o Deborah. Tá je v meste spolu s matkou, lebo síce nemajú peniaze, zato majú dobrý rodokmeň a Susanna, u ktorej je to práve naopak (má vďaka otcovmu podnikaniu veľa peňazí, ale nie ten správny rodokmeň a titul), potrebuje toho správneho manžela – vďaka pani Gilliesovej sa dostane do spoločnosti, ktorá by ju inak – bez správnej patrónky – medzi seba neprijala. Deborah sa síce začína zmietať v neopätovaných citoch, ale musí riešiť vážnejšie existenčné problémy – po smrti otca sa musela s matkou vysťahovať z domu a jej vyhliadky do budúcnosti nie sú dvakrát ružové. Rozhodne sa teda po skončení sezóny hľadať si prácu a zaumieni si na neopätované, rodiace sa city ku kapitánovi Fowleymu zabudnúť, ale... ako to už býva, zdá sa, že to nebude až také jednoduché. Hlavne ak je na druhý deň dom plný Susanniných nápadníkov a medzi nimi je aj kapitán Robert Fowley. Ten Susanne sľúbi pozvanie na prestížny zásnubný ples makríza Lensborougha. Tá ho po takomto čine vezme na milosť a zdá sa, že kapitán konečne zaujal jej pozornosť. Navyše vyjde najavo jeho rodinný zväzok s mužom urodzeného pôvodu (je jeho nevlastným bratom, ktorý ho podporuje – robí tak, lebo ho má skutočne rád a navyše sa snaží odčiniť krivdu, ktorú jeho rodina spáchala na Robertovej matke), hoci je zatiaľ bez prostriedkov. Bez prostriedkov je Robert ako manžel neprijateľný, ale ukáže sa, že mu (ako bolestné za krivdu na matke a ako pomstu rodine) svojská teta Euphemia zanechala značné bohatstvo. Získať dedičstvo však môže kapitán Fowley len pod jednou podmienkou – že sa ožení. Stačí teda len nájsť vhodnú ženu. Chodiť ďaleko nemusí. Jeho voľbou však napodiv nie je Susanna, ale Deborah (ktorá mu v slabej chvíľke pri rozhovore čo-to naznačila o svojich starostiach o budúcnosť, najmä o matku, a navyše Robert má zvláštny pocit, že jej môže dôverovať). Kapitán dúfa, že keď  jej navrhne celoživotnú istotu a zázemie, mohla by prekonať odpor k mrzákovi. A ani netuší, že udrel klinec po hlavičke, lebo Deborah súhlasí, ale z celkom odlišných dôvodov.

Tu začína druhá časť príbehu. Deborah a Robert sa stávajú manželmi a čakajú ich úskalia manželského života. Pre kapitána Fowleyho sa Deborah stáva prostriedkom na dosiahnutie cieľa (pomsta). A hoci si Deborah na zlomok chvíle dovolí rojčiť o šťastnom manželstve, vie, že v skutočnosti ide len o to, či má odvahu vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý jej nesľubuje nič, čo jej nemôže dať. Po tajnej a rýchlej svadbe nenecháva Robert nič na náhodu a zaskočenú Deborah strčí rovno do koča, aby sa čo najskôr dostali do nového domova.  Na Dovecote (zdedené panstvo) Robert dovolí Deborah nahliadnuť do svojho súkromia, ktoré pred inými úzkostlivo strážil, a tak sa jej niektoré skutočnosti, ktoré na ňom v spoločnosti sledovala, zrazu objavia v celkom inom svetle. Uvedomí si, že preňho sú – vzhľadom na jeho hendikep – aj tie najjednoduchšie úkony namáhavé (najesť sa jednou rukou, umyť sa, či vyzliecť, vystúpiť a nastúpiť do koča). Rozhodne však preňho nie je jednoduché ukázať jej svoje slabosti. Ako povedala jej matka – poranený muž je nebezpečný tvor, než by prijal pomoc, radšej okolo seba búši, rovnako ako poranené zviera, ktoré uhryzne, ak sa mu snažíte pomôcť dostať z pasce. Robert si všimne, čo všetci doteraz prehliadali – že Deborah je krásna – a obáva sa moci, ktorej by dokázal podľahnúť. Nedorozumenie, ktorému obaja napriek nepopierateľnej príťažlivosti podľahnú, tkvie v Roberovej viere, že Deborah k nemu cíti len ľútosť a v jej presvedčení, že si jej manžel po svojom boku želal (a stále predstavuje) inú ženu – Susannu. Navyše Robert nemal rany len na tele, zasahovali oveľa hlbšie a typicky mužsky útočil na každého, kto sa ich snažil dotknúť. Deborah bola zasa v niektorých veciach úzkostlivá. V oboch je zároveň zakorenená akási pýcha, ktorá ich núti na seba útočiť, a tak si navzájom uštedria dosť rán.

Po istom čase sa vracajú do Londýna, kde sa má konať ples na počesť ich sobáša. Zároveň to má byť akási demonštrácia víťazstva nad neprajníkmi. Vo svojej žiarlivosti a neschopnosti vyjasniť si skutočné city si to však naďalej nijako neuľahčujú . Niet sa čo čudovať, keď Deborah naďabí na Roberta utešujúceho skormútenú Susannu, ktorú odkopol jeho úhlavný nepriateľ Lampton. A navyše sa jej Robert neustále vyhýba. Skormútená Deborah si uvedomuje, že takýto stav nedokáže uniesť a rozhodne sa odísť z mesta, lenže...

Udeje sa niečo, s čím nik nerátal – Deborah sa stane obeťou únosu. Takže sa dočkáme aj trochy napätia (hoci musím podotknúť, že samotný únos bol akosi priveľmi jednoduchý a zhoda okolností, ktorá k nemu viedla, akosi až neuveriteľná, ale budiž...). Kto a prečo Deborah uniesol, ako ju Robert vyslobodí i to, či dokážu prekonať pýchu a vysvetliť si množstvo nedorozumení, čo medzi nich vstúpili, si prečítajte. Pre mňa to bolo čítanie rozhodne príjemné.   

-sa

— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — —

Obrázok

vabná divoška Annie Burrows

Jasper Challinor, markýz z Lensborough, je zděšený. Kdo je ta rezavá, pihovatá dračice v ošuntělých šatech, s níž se setkává v jídelně svých hostitelů, kam si přijel vybrat matku pro svého budoucího dědice? A co ho k ní tak neskonale přitahuje? Jasper je zvyklý pokaždé dostat to, co si zamane, a teď si přeje dostat právě Hester. Přesvědčený, že je to jen chudá příbuzná, zažívá jeden šok za druhým. Ta bohatá lady ho donutí změnit všechny jeho zásady! (Harlequin, 2010)

 

►►►

Prvé stretnutie lady Hester Cuerdenovej a markíza z Lensborough vôbec nie je príjemné. Hester skončí vďaka bezohľadnej jazde v blatistej priekope, čím utrpia nielen jej šaty, ale aj hrdosť. Nehovoriac o tom, že markíz sa nijako nerozpakuje a poriadne na ňu nakričí. To na Hesterinej mienke o ňom nijako nepridá. Vidí sa jej nevhodné, že sa „dovalil“ (spolu s priateľom Stephenom Farrarom) na Holme k jej tete a strýkovi, aby si z jej sesterníc Julie a Phoebe vybral nevestu. Hester si na jeho adresu povie svoje pekne od pľúc u svojej kamarátky, vikárovej dcéry Emily Deanovej. Už prvá kapitola teda napovedá, že máme pred sebou energickú, temperamentnú a prostorekú hrdinku.

Jasper Challinor, priateľ kapitána Fawleyho (z Kapitánovej ženy), na voľné zvyky, ktoré panujú v dome sira Thomasa, nie je zvyknutý. Svoju návštevu považuje skôr za utrpenie, takže sa obrňuje značnou dávkou povýšenosti. Stephen Farrar – bývalý vojak – je jeho pravým opakom a na celej situácii, i na samotnom Jasperovi, sa dobre zabáva. Jasperov hon na manželku je dôsledkom sľubu, ktorý dal bratovi Bertramovi pred smrťou – že sa ožení a splodí dediča. To je dôvod, prečo pristúpil na matkin plán. V podstate je mu jedno, s kým sa ožení. Uvedomuje si, že takých typov, ako sú Thomasove dcéry, by hravo zohnal celý tucet, no je preňho dôležité, aby sa markízou stala iná žena, ako sú dračice, čo naňho poľujú, odkedy odložil smútok po bratovi. To je, čo sa týka jeho nastávajúcej, jediná podmienka. A tak bez akýchkoľvek očakávaní prijíma matkin výber. Pre dcéry Thomasa Gregoryho by mala byť táto ponuka priam požehnaním z neba, takže nikto neočakáva problémy, ale... Hneď prvým je ten, s čím Jasper nezvykol prísť do styku – bezprostrednosť a úprimnosť niektorých členov rodiny, ktorá ho skôr desí, neprítomnosť luxusu, na ktorý je zvyknutý, množstvo neznámych ľudí, čo ho zrazu obklopujú, či istá neotesanosť pána domu, ktorý si servítku pred ústa neberie.

Jasper napodiv nezabudol na vystrašený pohľad ženy, ktorú zanechal v priekope, a akési výčitky svedomia sa predsa len ozvú. Chce sa jej ospravedlniť. Považuje ju za slúžku a chce ju vyhľadať, no na prekvapenie sa s ňou stretáva na Holme. Nesprávnym záverom sa dopracuje k teórii, že Hester je domáca, no aké je jeho prekvapenie, keď zistí, že táto červenovlasá žena s tmavozelenými očami, ktorá sa skutočne stará o domácnosť, všetky deti z rodiny a spáva v podkroví ako slúžka, je právoplatnou členkou rodiny. Mimochodom nesprávne a ukvapené závery sú pre markíza, ale aj pre Hester príznačné v celom príbehu. Potreba ospravedlniť sa sa u markíza strieda s návalmi nevôle a hnevu. Hester podľa Jaspera nie je prototypom dámy. Ona sama kedysi prežila neúspešný vstup do spoločnosti a po ďalšej takej skúsenosti netúži. Stephen napätie medzi nimi vycíti a uvedomuje si, že to, čo spočiatku vyzeralo nudne, vôbec nudné nie je. Príprava rozumného manželstva sa zrazu vymyká všetkým predstavám.

Zatiaľ čo Julie a Phoebe robia všetko preto, aby sa markízovi zapáčili, Hester dúfa, že sa mu bude môcť najbližší týždeň vyhýbať. Zároveň dúfa, že pri tom všetkom bude mať možnosť znova tajne navštíviť panstvo Acres, kde si po roku znova rozložili svoj tábor cigáni, a kam často smerujú jej tajné kroky aj myšlienky. V tábore je totiž ukryté dievčatko – Lena – dôkaz rodinných hriechov. Jej spojenie s Hester by mohlo spôsobiť veľký škandál, no Hester sa jej nevie vzdať. Navyše Hester oplýva istým sociálnym cítením a príležitostne učí deti v tábore čítať a písať .

Hester robí všetko preto, aby sa lordovi Lensboroughovi znepáčila, no napodiv on má plnú hlavu práve jej. Všimne si ostrý a tvrdý postoj sira Thomasa k neteri. Ten sa snaží skrotiť Hesterinu povahu, aby predišiel škandálu. Jasper do podstaty veci síce nevidí, ale rozhodne si od jej strýka nenechá diktovať, koho spoločnosť bude počas pobytu na Holme vyhľadávať. Sám Jasper spočiatku považuje Hesterinu neskrotnosť za spoločensky neprijateľnú, no jeho pohľad na manželstvo ako povinnosť, ktorú muž musí splniť s čo možno najmenším odporom, sa postupne mení. Prečo by mal spojiť život so ženou, ktorej farbu očí si nevie vybaviť, so ženou, ktorá tak nezáživne splýva s množstvom iných? Vidina takého jednoduchého, desivého života uňho vyvoláva skôr husiu kožu. Zato vzťah s Hester by mu priniesol výzvu ako trysk na koni neznámym terénom. A taká predstava sa mu zahovára viac, takže voľba nevesty sa zdá byť stále viac jasnejšia. Napriek tomu Jasperovi okolnosti nedoprajú tráviť s Hester toľko času, koľko by si predstavoval.

Na scéne sa objavuje Lionel Snelgrove, ktorého Hester nevidela trinásť rokov a bola by rada, keby to tak ostalo. Kedysi to býval priateľ jej brata. Trúfalý muž s výrazne nepríjemným smiechom je tým, koho sa Hester už ako dievča bála a na tom pocite sa nič nezmenilo. Jeho otvorený záujem o ňu popudí aj Jaspera a keďže na rozdiel od všetkých ostatných pochopí, že v Hester vyvoláva nepríjemné pocity, cíti náhle nutkanie chrániť ju. A ako sa ukáže, Hester jeho ochranu skutočne potrebuje. Predtým však vďaka tomuto úlistnému mužovi, ktorý je rozhodnutý získať jej dedičstvo za každú cenu, vyjde najavo Hesterino tajomstvo o Lene. A to je moment, keď sa nie prvýkrát prejaví Jasperova schopnosť vyvodiť z videného nesprávny záver – a nie je to moment jediný (podotýkam, že s podobným problémom sa borí aj Hester vo vzťahu k nemu). Myslí si, že Lena je Hesterina dcéra a toto odhalenie v ňom vyvolá pocit rozčarovania a hnevu natoľko, že z Holmu odchádza. Nedostane sa však ďaleko. Do hostinca, kam sa uchýlil, vtiahne Lionel unesenú Hester, a to jediné ju zachráni. Hoci sa sama bráni zubami-nechtami, Snelgrove ju omámil, takže toho veľa nenarobí – no našťastie v pude sebazáchovy vtrhne práve do Lensboroughovej izby. Výsledkom tohto stretnutia je ich návrat na Holme. Hester ochorie a prepadne panickému záchvatu, ktorý ju drží vo svojich spároch už veľmi dlho. Jasper sa nedokáže na veci nečinne prizerať. Nakoniec sa dozvie o Lene pravdu, ukáže sa, že o žiadnu z Hesteriných sesterníc nemá záujem a ani ony oňho, takže jeho cesta k Hester je voľná. Navyše sa zo strýka Thomasa vykľuje veľmi dobrý a chápavý pozorovateľ, ktorý už dávno odhalil napätie, čo medzi markízom a jeho neterou iskrí, takže výsledok Jasperovej žiadosti je jasný – všetci sa tešia, že Hester je jeho vyvolenou... až na samotnú Hester.

Tu pre mňa začal príbeh upadať a tento pocit sa nezadržateľne stupňoval každou ďalšou stranou . Od tejto chvíle začína (podľa mňa zbytočná) hra na ešte väčšie nedorozumenia, ktoré by sa dali vyriešiť jedným jasným rozhovorom. Namiesto toho si každý hrdina myslí niečo iné, ako je to v skutočnosti a stavia na nesprávnych záveroch. Hester sa síce nepáči, že si Jasper stisol pravicu so strýkom poza jej chrbát, ale ponuku na manželstvo neodmietne. Odchádza k Lensboroughovej matke, u ktorej sa má pripraviť na nový vstup do spoločnosti a na svadbu. Niekoľko zbytočných strán sa venuje absurdnému rozjímaniu o tom, aké desivé jej manželstvo s Jasperom bude, a vzápätí všetko vyvracia argumentom, že by to v podstate nemuselo byť také zlé. Veď svoju povinnosť pretrpí a potom ho požiada, aby ju nechal na pokoji... Jej predstavy zmätene oscilujú medzi negatívnym a pozitívnym, až sa zdá, že sama nevie, čo chce. Pre mňa ako čitateľa vyzneli tieto úvahy celkom zbytočne. Pravda, je tu naznačená akási podivná skúsenosť, ktorá v nej vyvoláva panický strach z mužskej blízkosti. Je jasné, že ju má na svedomí Lionel a jej vysvetlenia sa Jasper aj čitateľ dočká, no podľa mňa to celé Hester hyperbolizuje. Okrem toho svoje zasnúbenie s Jasperom nepochopiteľne vníma ako pokorenie. Nuž s takým postojom sa do akéhokoľvek vzťahu vstupuje veľmi ťažko. V tejto časti príbehu nastupuje niekoľkonásobné extempóre, ktorého zámeru som miestami príliš nerozumela – napr. snaha Jasperovej matky zavrieť Hester do blázinca, hoci vzápätí ako mávnutím čarovného prútika svoj postoj k nej mení, keď pochopí, že jej syn je skutočne zamilovaný; keďže tu máme dvoch priateľov a dve priateľky, zrejme nikoho neprekvapí, že aj Stephen sa zamiluje... do Em – ich príbeh je v pozadí a hoci by som od neho očakávala viac, jeho vývin, ako je v príbehu podaný, ma neoslovil; udalosti okolo vstupu Hester do spoločnosti, na ktoré dohliada lady Augusta, ma skôr nudili; nakoniec sa v príbehu opäť vynára Lionel, ktorý Hester vydiera a chce peniaze, a keďže ona nevidí iné východisko, dôjde k celkom zbytočnému úteku, ktorý Jasper veľmi rýchlo zastaví; útek sa končí tajnou svadbou a pobytom v hostinci, napriek tomu sa Lensborough vracia do Londýna, akoby sa nič nestalo a so svojou „snúbenicou“ čaká na oficiálny sobáš; medzitým sa stihne vysporiadať so Snelgrovom. Ich vzťahu ani tajný sobáš nijako nepomôže, obaja sa naďalej točia v bludnom kruhu predstáv o tom, ako jeden druhému týmto aktom zničili život . Kým sa všetko konečne vyriešilo, vyznievalo mi to príliš zdĺhavo a pri poslednej tretine knihy som sa už nevedela dočkať konca.

To, čo mi v príbehu vadilo, boli aj občasné vyjadrenia ako vystihnuté z dvadsiateho storočia, ale to môže byť aj otázka prekladu. Musím však konštatovať, že celkový dojem nebol taký potešujúci ako pri Kapitánovej žene.

-sa

— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — —

Obrázok Popelčiny slzy Annie Burrows

Z obavy před manželstvím s mužem, který je proslulý svou krutostí, se Heloise Bergeronová vydá na milost a nemilost Charlese Fawleyho, hraběte z Waltonu. Ten byl sice zamilovaný do její krásné sestry, ale když ta utekla za svou skutečnou láskou, Heloise doufá, že Charlese svou nabídkou k sňatku uchrání od společenských klevet. Charles se k vlastnímu údivu rozhodne nabídku té obyčejné, nenápadné dívky přijmout. Když se se svojí manželkou vrátí do Anglie, začíná Charles teprve objevovat, jaká je Heloise ve skutečnosti. Je možné, aby byla opravdu tak nevinná? (Harlequin, 2010)

►►►

Príbeh Charlesa Algernona Fawleyho (staršieho brata kapitána Roberta Fawleyho) sa začína vo chvíli, keď ho – ako už napovedá anotácia – opustí snúbenica Felice Bergeronová. Tá utiekla so svojím milencom nevedno kam, čo nevrhá dobré svetlo nielen na jej rodinu, ale aj na samotného grófa z Waltonu. Charles v prvej chvíli netuší, voči komu obrátiť svoj spravodlivý hnev, avšak plánuje konečne opustiť Francúzsko. V tejto situácii ho navštívi Heloise a nie celkom nezištne mu odvážne navrhne svoje riešenie, ktoré by mohlo odvrátiť škandál. Sama Heloise ide s kožou na trh, ale v tom, že sa ponúkne Waltonovi namiesto svojej sestry, vidí jediný možný spôsob ako uniknúť nechcenému sobášu s Du Mauriacom, človekom, ktorého sa obáva a za ktorého ju chcú rodičia vydať. Hoci v prvej chvíli nie je celkom jasné, či ako náhrada za sestru bude pre Charlesa Fawleyho prijateľná, gróf sa na počudovanie rozhodne tak, ako by to možno sám nečakal. V konečnom dôsledku sa však predsa len vyhýba škandálu a môže sa vrátiť do Anglicka s manželkou.

Charles sa tak teda pokúša presvedčiť spoločnosť, že predpokladaný sobáš so slečnou Bergerovou sa síce predsa len uskutoční, avšak jeho záujem od prvej chvíle nesmeroval podľa domnienok k Felice, ale práve k Heloise. Rodina takéto riešenie prijíma a aj keď Heloise nedostáva od Charlesa žiadne záruky, rozhodne sa mu byť dobrou a tolerantnou manželkou – presne tak, ako jej to vštepovala matka. Veď predsa, čo by ona, taká nevýrazná osoba mohla grófovi ponúknuť ? Heloise sa vnútorne prieči konvencii a svoj zväzujúci pocit vyplývajúci s nutnosti dodržiavať konvencie dokáže filtrovať len prostredníctvom svojich kresieb, na ktorých ľuďom kreslí zvieracie hlavy, vystihujúce ich charakter. To sa samozrejme považuje za nevhodné a sama Heloise svoje kresby skrýva. Charles ich síce objaví a skonštatuje, že má dobrý pozorovací talent a skvelý cit pre vystihnutie podstaty človeka, avšak sám ju zaviaže, že svoje kresby zničí a už nebude kresliť. To Heloise samozrejme nesplní celkom do detailov a nakoniec samotné kresby u nej zohrajú svoju úlohu, keď sa prostredníctvom ich predaja pokúsi vymaniť s problémov, do ktorých sa vďaka svojej naivite v Anglicku dostane. Tu by som snáď len podotkla, že autorka mohla snahu Heloise bojovať s konvenciou využiť oveľa lepšie. Keby to nebolo také povrchné, mohla hlavnú hrdinku zbaviť nánosu naivity, ktorý ju v druhej časti knihy tak povediac prevalcoval .  

Charles si teda berie Heloise domov. Pred vyplávaním z Francúzska však dostáva správu o Du Mauriacovej smrti a uvedomuje si, že Heloisin primárny dôvod na uzavretie manželstva s ním pominul. To prináša prvé obavy, pretože predpokladá, že by ho teraz mohla kedykoľvek opustiť (sama Heloise sa nechala počuť, že by pre ňu prijateľnú alternatívu ponúkal život na vidieku). To však zrazu Charles nechce pripustiť. Pri návrate domov dôjde k prvému kontaktu s grófovým bratom. Robert sa po zraneniach, ktoré utŕžil, stiahol do samoty, v ktorej sa okrem nezriadeného pitia utieka k sebaľútosti, no Heloise jeho sarkazmus prehliada a už od prvého stretnutia s ním sa zdá, že práve táto spočiatku nevýrazná osoba vniesla do Charlesovho domu energiu, ktorá má ambície vytiahnuť jeho brata z ulity. Sám na to nemá silu, lebo ich vzájomný vzťah je chladný – stojí medzi nimi mnoho nevypovedaného z minulosti, predovšetkým preto, že ich ako deti rozdelili a Charles dlhé roky o svojom bratovi nič nevedel. Akékoľvek odčinenie pocitu viny, ktorým Charles trpí, Robert odmieta, lebo sa hnevá na celý svet. V tomto bode príbehu som si povedala – bez ohľadu na všetku naivnosť, ktorou Heloise disponovala, a ktorú v rámci žánru kvitujem – zdá sa, že tento príbeh bude mať ešte veľa do seba, pretože som sa veľmi tešila nato, ako Heloise svojou prirodzenosťou vráti Robertovi chuť do života. Lenže...

Od polovice príbehu prišlo presne to, čoho som sa obávala. Heloisina naivita naberá na obrátkach a nemá konca-kraja . Charles jej nijako nepomáha a radšej sa zatvára do pracovne a ktovie kde ešte, len aby sa vyhol riešeniu problémov. Heloise sa síce snaží byť dobrou manželkou, ale keďže vo svojej naivnosti nevie odlíšiť dobré úmysly od neprajnosti, dostáva sa do situácií, ktoré končia v jej neprospech. Okrem toho sa snaží vyriešiť všetky problémy sama, lebo necíti Charlesovu podporu, čo tiež často nedopadne šťastne. Tak sa sama utápa v sebaľútosti (a ako sa zdá, nie je jediná).

Dej príbehu je v podstate priamočiary, bez výrazného napätia. Je o vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa ocitli v dohodnutom manželstve. Už som si zvykla na to, že táto autorka stavia zápletku vo vzťahu na nedorozumení a na nesprávnom chápaní konania partnera. Tu toho však v druhej časti knihy bolo akosi priveľa. Chápem, že nedorozumenia, pokiaľ sa správne nevysvetlia, môžu dospieť do čohosi, čo sa potom už ťažko rozmotáva. Ale zdalo sa mi, že tu to autorke prerástlo cez hlavu. Opakuje sa tu šablóna – on/ona niečo povie/urobí, čo si ten druhý vysvetlí inak – najčastejšie celkom opačne – a namiesto riešenia problému utečie, odíde, tresne dverami (Heloise najčastejšie plače)... On/ona sa potom umára v následných scenároch toho, prečo a ako to celé vzniklo a kam to bude spieť, pričom všetko vyvrcholí v pocite smútku a sklamania. Nesprávne závery o motivácii konania tak spôsobujú, že sa tu vrství chyba za chybou a celá pavučina, ktorá z toho vzniká, je taká lepkavá, že to – aspoň mne – poriadne vadilo. Všetko by bolo v poriadku, keby sa toto rozjímanie neobjavovalo v každom druhom odstavci (nehovoriac o tom, že najväčší problém sa týka prvej spoločnej noci a že sa tiahne až do posledných stránok príbehu ). Samotná naivita hlavnej hrdinky tomu ani za mak nepomáhala – a nemyslím si, že to bolo v jej mladosti, skôr mám pocit, že to autorka v tomto príbehu prehnala. Tým u mňa hodnotenie druhej polovice knihy výrazne kleslo.

Môj konečný dojem z knihy je – aj keď príbeh sám o sebe veľmi neublíži, jeho kvality znižuje prílišná naivita hrdinov; od pomoci Heloise k návratu Roberta Fawleyho späť do spoločenského víru života som predsa len očakávala viac; viac som očakávala aj od osobnosti grófa Waltona, prišiel mi ako človek, ktorý veci nerieši v zárodku, ale pred nimi uteká a rovnako podlieha vlastnej sebaľútosti – čakala som od neho autoritatívnejšie riešenie situácií, ku ktorým v konečnom dôsledku vlastným spávaním dopomohol on sám. Konštatujem teda, že ako najvydarenejší kúsok série sa mi javí príbeh samotného Charlesovho brata, kapitána Roberta Fawleyho.

-sa

— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — 

1.jpeg

Manželské štéstí Annie Burrows

Imogen Hebdenová je v situaci, kdy si nemůže o svém případném nápadníkovi dělat velké iluze. Není nijak krásná, je zbrklá, a navíc pověst jejích rodičů je přímo skandální.
 A najednou dostává nabídku k sňatku. Vikomt Mildenhall, syn hraběte z Corfeu, ten nejpyšnější a nejarogantnější floutek v Londýně, ji požádá o ruku v okamžiku, kdy by to Imogen čekala nejméně. Ale není to jen proto, že je přítelem jejího nevlastního bratra? 
(Harlequin, 2011)

►►►

 

  Už úvod tohto príbehu je charakteristický tým, čo od tohto žánru možno očakávať – schematizmus (absolútne čierno-biele videnie vecí a postáv), klišé (tak v správaní, ako aj vo vyjadrovaní postáv), stereotypy (snáď vychádzajúce z toho, že v danom období to prosto bolo konvenciou dané; druhé vnímanie tohto pojmu sa môže vzťahovať aj na samotný štýl autorky – nič nové v motivácii nedorozumení medzi hlavnými postavami netreba očakávať), naivnosť (spojená najmä s hlavnou hrdinkou, ale aj s absolútne prvoplánovo a prosto(ducho) vystavanými dialógmi, ktoré majú navodiť konfliktnosť situácie), predvídavosť (miestami preafektovaného) konania postáv a deja a v neposlednom rade aj smerovania dialógov (obávam sa, že tie samy o sebe sú skôr len kulisou, nemajú tendenciu ani dobre zabaviť, chýba im humor, zdá sa, že sú tu len preto, lebo je potrebné, aby sa postavy o niečom rozprávali). Pri tejto HQ netreba čakať nič výnimočné, buď prvých jeden a pol kapitoly zvládnete a budete čítať ďalej, alebo knihu zavriete s presvedčením, že ani tento príbeh neprekoná Kapitánovu ženu, s vedomím, že toto tu už jednoducho bolo (a neviem sa zbaviť pocitu, že v lepšej podobe).

Imogen Hebdenová je postihnutá nezávideniahodným rodinným zázemím (nemanželská, neuznaná dcéra s biľagom po spoločensky padlej matke), ktorú síce prichýlila strýkova rodina, no tá potláča všetku jej prirodzenosť v snahe vyhnúť sa akýmkoľvek prejavom, ktoré by pripomínali možnosť, že sa u nej prejavia skazené gény. Istým svetlým zábleskom je len niekoľko veľmi nepatrných prejavov náklonnosti inak prísnej tety (toto je postava, ktorá by sa snáď vyhranenému čierno-bielemu vykresleniu postáv mohla vymykať, buď jej to však uveríte, alebo nie). Zmenu v predurčenom osude Midge (ako Imogen prezývajú) prináša opätovné stretnutie s nevlastným bratom Rickom, slúžiacim v armáde. Ten sa rozhodne Midge z područia nepríjemnej rodiny vyslobodiť a riešenie nachádza v tom, že sestre nájde vhodného manžela, najlepšie staršieho armádneho vyslúžilca, ktorý si spoločnosť ženy, ako je ona, bude vážiť. O pomoc požiada priateľa Monthyho, s ktorým spoločne kedysi slúžili v armáde. Monthy je dnes však členom vysokej spoločnosti, lebo po smrti brata ho otec prinútil prevziať úlohu prvorodeného a jeho povinnosťou je teraz sa dobre oženiť a dať svojmu rodu dediča. Čo je úloha, ktorá ho nijako, aj vzhľadom na nie príliš srdečné vzťahy k otcovi, neteší. Imogen Monthyho pozná, hoci len z bratovho rozprávania – ako dievča bratovi a jeho priateľovi posielala listy, ktoré boli pre oboch osviežením a spríjemňovali im neľahkú službu v armáde. Inak postava Rickyho na mňa pôsobila sympaticky a myslím, že miestami snáď aj osviežujúco, škoda len, že do deja výrazne nezasahuje a rýchlo sa z neho vytráca.

Postava vikomta Mildenhalla je vykreslená ako povýšená a arogantná, bez rozmyslu obviňujúca všetky ženy naokolo, že sa mu snažia za každú cenu votrieť do priazne. Imogen s ním má dočinenie na jednom večierku, kde ho nešikovne obleje šampanským, následné stretnutia sa odvíjajú od prvotného konfliktu, no pre mňa bolo ich vypointovanie veľmi chabé. Čitateľa nijako – na rozdiel od samotných protagonistov – neprekvapí, že onen Monthy a vikomt Mildenhall sú tá istá osoba a že je to práve onen človek, ktorý nakoniec Imogen vytrhne z biedy. Toto poznanie je poznačené skutočnosťou, že stotožniť toho druhého s osobou, o ktorej si obaja navzájom kedysi mysleli len to najlepšie, nie je jednoduché. Cesta manželstvom s týmto prvým predpokladom zrejme nebude ľahká. Ďalším rozmerom, ktorý má navodiť zložitosť vzťahov, je pozadie osudu Imogeninej rodiny. V podstate je v hre nepriateľstvo až troch rodín prenášajúce sa z generácie na generáciu, prekľatie matky cigánkou, objavuje sa tu vzťah k ďalším nevlastným bratom a na scénu prichádza aj dávno stratený – pre rodinu mŕtvy brat Stephen (nemanželský syn onej cigánky, čo mala na svedomí matkiho prekľatie), ktorý sa nikdy nezmieril s tým, že sa ho rodina zbavila. Celý problém tkvie v akomsi dávnom pátraní po špiónovi, ktorého sa zúčastnili traja ľudia, vrátane Imogeninho otca. Tu musím povedať, že to autorka množstvom postáv, snahou prepliesť osudy s dávnou minulosťou podľa mňa trochu prehnala a prekombinovala. Mnohé sa totiž deje len v náznakoch, čosi sa vypovie, ale nedopovie, mnohé ostáva visieť kdesi vo vzduchu a čitateľovi zmysel aj dopad na celý príbeh v tej spleti uniká. Mám pocit, že takáto tematická látka by si pýtala rozohrať osudy – a najmä ich dostatočne prepracovať – na oveľa väčšom priestore, ako ponúka rozsah harlequinského príbehu. Toto vyznieva akoby šité rýchlou ihlou, veci sa dejú úchytkom a ich vyznenie je veľmi sporné, povrchné.

Konfliktnosť v príbehu stojí na niekoľkých veciach: 1. Už spomínané vzťahy v Imogeninej rodine a objavenie sa cigánskeho brata, ktorý túži po akejsi pomste, pričom jeho motivácia síce je čitateľovi jasná, ale konečný efekt vyznieva veľmi rozpačito. Sama Stephenova postava sa striedavo objavuje a vytráca, takže nie je jasné – ani samotnej Midge, o čo mu vlastne ide. Imogen je navyše vo vzťahu k znovu nájdenému bratovi príliš naivná a nekritická, takže nikoho neprekvapí, že umožní samotnému Stephenovi jej naivitu predovšetkým v závere príbehu využiť (Imogen totiž hľadá pomoc u všetkým nevlastných bratov – okrem Ricka, ktorý odchádza späť k armáde – ale nachádza ju len u Stephena, hoci jeho ponuka nie je taká nezištná, ako sa na prvý pohľad zdá a v konečnom dôsledku môže Imogen a jej manželstvu s Monthym len poškodiť); 2. Problémy vyplývajúce z rodinného pozadia vikomta Mildenhalla, a ktoré, treba povedať, nijako nezaostávajú za tými v Imogeninej rodine, a zo vzťahu Monthyho a jeho otca, ktoré sa prenesú aj na Imogen hneď potom, čo ju manžel odvezie na rodné panstvo Shevington. Tu Midge objavuje aj manželových bratov-dvojčatá, tak trochu divoko rastúcich mládencov, ktorí kadečo vyvedú, chýba im pevná ruka a ktorí si nie sú istí ani vzťahom k otcovi, ani vzťahom k bratovi a v neposlednom rade nakoniec ani k novému členovi rodiny. Konflikty s otcom nakoniec Monthyho vyženú do Londýna a nechávajú Imogen v neistote, ktorá ju prinúti utiecť, čo sa samozrejme vysvetlí ako skutočnosť, že predsa len v sebe nezaprela krv; 3. Nedorozumenie medzi manželmi. Hoci je v konečnom dôsledku manželstvo medzi Monthym a Imogen čo do telesného zblíženia harmonické (nebudem sa vyjadrovať k naivnostiam, ktorými ho autorka "okorenila"), stojí predsa len na klasickom princípe neschopnosti oboch hrdinov vysvetliť si motívy konania. Nehovoriac o - pre mňa - zbytočnom „cirkuse“, ktorý sa deje okolo Imogeninho prekvapivého tehotenstva.

Neviem, ako príbeh na záver hodnotiť. Vzhľadom na uvedené vyjadrenia je môj pocit z tohto príbehu rozpačitý. Objavujú sa tu aj celkom svetlé pasáže, no prevaha tých, ktoré ma viac sklamali, je výrazná. V rámci žánru to asi nie je zlé čítanie, ak opomeniete všetky očakávania a vypnete „kritického ducha“. Ja som však od Annie Burrows očakávala viac. Obávam sa, že nadšenie, ktoré mi priniesol príbeh z Kapitánovej ženy, valcuje všetky ostatné. Bohužiaľ sa mu v mojom videní ani tento príbeh nepriblížil .  

-sa

 

  

_______________________________________________

http://annie-burrows.co.uk

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.