Choď na obsah Choď na menu
 


Jen Turano

746468.jpg

Láska spod klobúka Jen Turano

Historický román Láska spod klobúka autorky Jen Turanovej ponúka oddychové čítanie, zábavné, romantické situácie aj vážne rozhodnutia. Láska môže vykuknúť odvšadiaľ.

Slečna Harriet Peabodyová sníva o dni, keď si otvorí svoj vlastný obchod s prešívaným ošatením určeným pre nezávislé pracujúce ženy, presne ako je ona. Nanešťastie sa kvôli jednej problémovej zákazníčke ocitne bez práce modistky, a tak odrazu aj bez príjmu. Pán Oliver Addleshaw akurát stojí pred uzavretím svojej najväčšej obchodnej dohody, keď zistí, že jeho potenciálny obchodný partner uprednostňuje usadených – ženatých mužov, s ktorými rokuje radšej.

Keď sa Oliver stane svedkom udalosti, vďaka ktorej jeho nanútená snúbenica pripraví nešťastnú Harriet o prácu, snaží sa jej to vynahradiť tým, že jej navrhne, aby mu pomohla zapôsobiť na jeho obchodného partnera a hrala jeho snúbenicu. Harriet rýchlo zistí, že jej láska k móde nestačí na to, aby aj ona „bola v móde“. Nikdy skutočne nezapadne do Oliverovho sveta luxusných večerí a elegantných plesov, ale práve keď je odhodlaná ukončiť tento predstieraný vzťah, hrozba z Harrietinej minulosti ich oboch s Oliverom dovedie k zisteniu, že láska sa môže skrývať v tých najnečakanejších obaloch. (Christian Project Support, 2016)

 

& & & & & & & & & & & &

 

  Úvodná scéna tejto knihy pripomína výjav z nemej grotesky. Ukazuje preexponovanú ženskú a je príliš... dlhá. Siahodlhosť scény pred domom Olivera Addleshawa, počas ktorej sa Harriet Peabodyová dostane do roztržky s jeho údajnou snúbenicou, keď jej chce doručiť zásielku klobúkov, mi pripomenula, že mám na humor trochu iný pohľad – zvlášť na ten americký... Tichý hlások, ktorý sa mi snažil napovedať, že je to predzvesť čohosi, s čím nebudem spokojná, som však potlačila a nechala som priestor zvedavosti a zisteniu, čo ponúka nová autorka na našom trhu s historickou romantickou literatúrou.

  Už prvé stretnutie s hlavnou hrdinkou má napovedať, že čitateľ má pred sebou nekonvenčnú mladú dámu. Jej nekonvenčnosť podporí aj príchod psa majiteľa domu a hoci má tento prvok fungovať ako dôkaz vecnosti a strohosti Herrietinho zmýšľania, mení sa na nekončiacu šnúru scén, ktoré úvod celkom zbytočne predlžujú. Muž, opradený superlatívmi ako nekompromisný a chladný obchodník, sa ukáže ako muž, čo si nevie rady nielen s údajnou snúbenicou, ale nie je autoritou ani pre svojho psa. A neschopnosť rázne sa postaviť v akejkoľvek situácii (oh, česť dvom či trom výnimkám) a ukončiť nezmyselnosť konania okolo seba, z neho robí skôr bábku či slabocha než tvrdého obchodníka. Ako sa ukáže neskôr, valcuje ho dokonca aj vlastné služobníctvo, takže občas nie je jasné, kto je pánom domu. Nepríjemná povaha slečny Birminghamovej je preexponovaná a hyperbolizovaná, čo je črta, ktorá sa pre autorku nanešťastie stáva charakteristická pre zvyšok celého príbehu. Korunkou je, že v celom tom „chaose“ dokážu hrdinovia štylizovať svoj rozhovor do siahodlhých rozhovorov. Rozvláčnosť sa tak stáva druhým menom tejto knihy.

  Správanie postáv je prinajmenšom teatrálne a ich pozitívne či negatívne vlastnosti sú tak prehnané, že si čitateľ musí povedať, že to nie je ani možné – nech by si akokoľvek uvedomoval charakteristiky žánru, ktorý číta, či dokonca bral ohľad na autorkino právo zosnovať príbeh podľa vlastných predstáv.

  Keďže pán Addleshaw požiadal slečnu Birminghamovú, aby mu robila spoločnosť pri uzatváraní obchodu s vojvodom z Westimooreu, a po fiasku s klobučníčkou, nechce prísť o niekoho, kto na jeho potenciálneho partnera urobí dojem, učiní Herriet Peabodyovej návrh. Jej reakcia na situáciu, či skôr divadlo, pred jeho domom, ho zaujme. Herriet má zmysel pre módu a na prvý pohľad odhadne štýlovosť ľudí okolo seba. Nanešťastie sa táto jej optika objavuje pričasto. Jej triezvosť sa prejavuje aj v úpravách šiat a klobúkov v práci, kde doteraz vyrábala klobúky (dokonca sníva, že si otvorí vlastný módny obchod, v ktorom bude prešívať šaty žien z vyššej spoločnosti pre ženy, ktoré sa síce potrebujú dobre obliecť, ale nemôžu si drahé oblečenie dovoliť). Keďže vďaka Oliverovej „snúbenici“ prichádza o prácu, nemôže si dovoliť Addelshawovu ponuku odmietnuť. Kým ju však prijme, autorka naťahuje nielen Olivera, ale aj čitateľa.

  Čas, kým Herriet vyriekne svoj súhlas, využíva na to, aby čitateľa oboznámila s Herrietiným pohnutým detstvom bez rodičov v starostlivosti tety Jane, ktorá očakáva, že sa jej neter za starostlivosť odvďačí tým, že jej pomôže v rodinnom podniku. Jeho podstata je nalákať na krásnu tvár ľudí z vyššej spoločnosti a potom ich okradnúť. Herriet je však už roky odkázaná sama na seba a tetine ponuky odmieta. Žije s dvoma priateľkami v prenajatom dome na okraji mesta. Patronát nad nimi drží reverend Gilmore, vďaka ktorému Herriet spozná vieru v Boha.

  V ten deň, keď sa zoznámi s Oliverom, má narodeniny a splnenie prosby o dar, ktorý by jej uľahčil život, si takto nepredstavovala. Pri všetkom tom čítaní si musíte uvedomiť, že autorka obľubuje hru so slovíčkami a celé to „slovičkárenie“ príbehu skôr škodí ako pomáha. Jednotlivé pasáže sú vďaka tomu nekonečne dlhé a i tie, z ktorých by malo sršať nejaké iskrenie, sú nakoniec len... rozvláčne. Ani tri Herrietine kamarátky – obletovaná herečka Lucetta, Millie, ktorá nemá šťastie vydržať v ktorejkoľvek práci dlhšie než pár dní, lebo sa na ňu lepí smola – nie sú podľa mňa v príbehu veľkou výhrou. Iba zapadajú do autorkinho nekonečného okolkovania. Mimochodom, každá z nich má svoj vlastný príbeh: Millie (In Good Company), Lucetta (Playing the Part). Millie sa vďaka Oliverovi spoznáva s pánom Everettom, no skúsenosti a nehody, s ktorými sa ona okamžite zdôverí, muža, ktorý potrebuje pestúnku pre svojich troch šarvancov, vyplaší. Millieno večné zamieňanie si slov v zmysle nekonštitučný – nekonvenčný má byť milé... Ani vykreslenie slečny Lucetty ako nekonvenčnej herečky, ktorá sa najradšej učí texty v nohaviciach a bosá a ktorá pri tom dokáže na svojej hlave z vlastných vlasov vyčariť podivné kreácie, nie je veľmi príťažlivá (a pre mňa ani zábavná).

  V príbehu sa objavia aj Oliverovi kamaráti – Everett Mulberry, ktorý sa nečakane stáva poručníkom svojich troch krstných detí po smrti ich rodičov a hľadajúc im matku sa plánuje oženiť so slečnou Dixonovou; a Silas Ruff, ktorý síce má pozitívny dosah na zveľadenie Oliverových financií, ale jeho arogancia a surovosť sa naplno ukážu pri riešení situácie s problémami v baniach na západe, takže s ním Oliver akékoľvek ďalšie partnerstvo zruší. Ak čitateľ očakáva, že Silas a bude chcieť Oliverovi pomstiť a že sa jeho snahy spoja s Herrietinou tetou Jane, neháda zle.

  Niekoľkokrát sa stane, že postavy sa v príbehu strápňujú (napr. snaha dostať Oliverovho psa do bytu troch priateliek) a samotný dej sa stráca v záplave nepodstatnej konverzácie, až nakoniec ostáva len tá záplava slov. Autorka sýti a presycuje text zbytočnými informáciami a nesúvisiacimi odbočkami, ktoré nakoniec sama slovami svojich hrdinov komentuje v zmysle: „ale nechajme to teraz tak“, „to nie je v tejto chvíli dôležité“, „no dosť už o...“ či „kvôli tomu som sem neprišiel“.

  Hoci Herriet chvíľu osciluje medzi odmietnutím Oliverovej ponuky a snahou pomôcť mu, keď zistí, že ona ani jej priateľky nebudú mať z čoho zaplatiť nájom a prežiť, pracovnú ponuku – byť platenou spoločníčkou – prijme. Vec sa vďaka jej snahe zaobstarať si novú garderóbu, o čo ju požiada sám Oliver, rýchlo roznesie po meste. A keďže Oliver ako gentleman nemôže dovoliť, aby boli predavači v meste voči nej arogantní, postará sa o to, aby ju všetci považovali za jeho snúbenicu. Keďže všetkým okolo Herriet ide o jej blaho, reverend Gilmore sa postará o to, aby ju prichýlila pani Abigail Hartová, ktorá jej má robiť gardedámu. Okrem Herriet prichýli aj jej kamarátky, lebo ako sa nechá počuť, dievčatá vniesli do jej života nové svetlo. Tu sa Herriet učí manierom vysokej spoločnosti, ale jediné, čo sa čitateľ vďaka neustálemu opakovaniu dozvie, je, že si nevie zapamätať,na aký chod sa aký príbor hodí.

  Do veci sa zainteresuje aj Oliverov starý otec Archibald, ktorý okrem okúzlenia u pani Hartovej nachádza pozitívne pocity aj voči Herriet. Ťažko uveriť, že by tak ľahko prepadol kúzlu neznámej osoby, ktorá by sa mala stať nastávajúcou ženou jeho vnuka, a o ktorej v podstate nič nevie a vidí ju prvýkrát v živote. Bez problémov vyhlási, že Herriet je presne to, čo jeho vnuk potrebuje. Očakávala by som, že sa bude správať obozretnejšie. Žiadna opatrnosť, iba ústretovosť a vrúcnosť. Takýto naivizmus zaváňa pritiahnutosťou za vlasy.

  Oliver Addelshaw sa v celom tom hemžení okolo ako hlavná postava stráca. Kým sa autorka prepíše a čitateľ cez množstvo tých slov, ktorými ho autorka kŕmi, prehrabe k podstate toho, prečo vzniklo jeho spojenectvo s Herriet, sme v druhej tretine knihy s pocitom čohosi vágneho, balastného, preexponovaného a najmä s pretlakom pocitu nudy, pri ktorej si kladiete otázku, či vôbec knihu dočítať. Autorkin štýl je teatrálny a celé to pripomína telenovelu aj s večným: „musím s tebou hovoriť“ a „znova ti pripomínam“. Miestami som neverila ani tomu, že kniha prešla jazykovou úpravou. Neviem, či je to vec prekladateľky, ale asi by si mala znova naštudovať, ako sa v slovenčine správa privlastňovanie pomocou zvratného svoj a osobných privlastňovacích zámen. Inak by sa vety typu „Verila by si, že som len túžila po príjemnom rozhovore s mojou najmilšou neterou?“ (s. 199) či „Dosť dlho na to, aby som si uvedomila, že vy dvaja zvažujete zrušenie vášho zasnúbenia...“ (s. 255), „Takisto sa za teba nevydám, kým nebudeš súhlasiť s tým, že budeš pokračovať v tvojich obchodoch...“ (s. 312) – a to som vybrala len zlomok – nemohli v texte objaviť. Syntaktické a gramatické pravidlá, ktoré hovoria, že podmetu vety sa privlastňuje zvratným zámenom, pani prekladateľke, ani jazykovej redaktorke, asi nič nehovoria.

  Áno, Herriet je dosť drzá na to, aby robila Oliverovi prednášky zakaždým, keď sa jej niečo znepáči a vstupovala mu do svedomia, ukazujúc mu, aký je sebec a snob (s konečným vyznením, že je to prepytujem „magor“), a to pre mňa nezaváňalo ani zábavou, ani iskrením, ani ničím pozitívnym. Oliver je presvedčený, že Herriet so svojím postojom nemôže vo svete tvrdého obchodu uspieť a je presvedčený, že by na ňu mal dohliadnuť aj potom, čo sa ich dohoda skončí. Navyše nechce, aby sa vrátila do tej hroznej štvrte, kde doteraz s kamarátkami bývala.

  Vojvoda z Westimooreu príde do mesta skôr, ako všetci predpokladali a keďže sa k nemu dostali reči o Oliverovi a Herriet, Oliver už nemôže zo svojho plánu ustúpiť, ani keby chcel. Keďže sa v tejto chvíli čitateľ dostal takmer na dvestodesiatu stranu a zatiaľ k žiadnej realizácii dohody nedošlo, prirodzene očakáva, že príbeh bude na poslednej stovke strán akcelerovať a zhutní sa, ale... Oliver sa s Herriet stihol doteraz stretnúť všeho-všudy trikrát – pričom dvakrát z toho to bola krátka niekoľkominútová návšteva a onen „svet luxusných večerí a elegantných plesov“ sa nekonal. Celé toto noblesné lákadlo z anotácie sa scvrkne na jedno nepodarené stretnutie pri stole vo vychytenej reštaurácii a jeden ples, ktorý sa skončí skôr, než vôbec stihne začať – a to všetko v závere knihy.  

  Autorka ďalej dokazuje svoju teatrálnosť vstupom tety Jane do Herrietinej prípravy na vstup medzi smotánku. Chce, aby ju Herriet predstavila, lebo sa urputne drží myšlienky, že jej neter čosi dlží. Keďže je Herriet znepokojená, o tete Jane informuje všetkých vrátane Olivera, ktorý je rozhodnutý ju pred Jane ochrániť. Večera s vojvodom nedopadne dobre a celá scéna v reštaurácii s takmer vypuknutým požiarom a vojvodovou dcérou je taká nezmyselná, že nestojí ani za reč. Je však dôvodom, o ktorú chce očakávane Herriet oprieť zrušenie svojho údajného zasnúbenia. Oliver však s tým nesúhlasí. Abigail Hartová pre nich usporiada narýchlo ples, na ktorom – čuduj sa svete – sa objaví Silas Ruff po boku s tetou Jane.

  Koniec mi bol jasný skôr, než na scénu vstúpil vojvoda z Westimooreu s vojvodkyňou a skôr, než autorka rozohrala drámu, ktorá bola rovnako teatrálna a rozvláčna ako všetko doteraz. Záver je tak neskutočne gýčový, že by sa zaň nemusela hanbiť žiadna telenovela. Aj s Herriet, ktorá sa tak neuveriteľne podobala na matku, keď mala dvadsať rokov – len škoda, že si to nikto pred úderom do jej hlavy neuvedomil. Taký záver bol úderom do hlavy aj pre mňa... Len s tým, že som sa utvrdila v tom, čo som pochopila už dávno – že čítam najväčšie sklamanie začiatku tohto roka a že by som druhýkrát do tejto knihy neinvestovala ani peniaze, ani čas. Tu ma zábava a pocit uspokojenia z dobre knihy na ďaleko obišli.

-sa

 

 

_____________________________________________

http://jenturano.com/

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.