Choď na obsah Choď na menu
 


Jo Beverley

 

Company of Rogues series

ObrázokSmluvený sňatek Jo Beverley

Eleanor Chivenhamová svému podlému bratrovi nikdy nedůvěřovala, ale jeho poslední skutek ji přesto šokoval: ze zištných důvodů ji vydával za dívku lehkých mravů. Eleanor se proti své vůli ocitla v loži mocného hraběte, čímž si pošramotila pověst i slibné vyhlídky do budoucna. Potupená dívka proto svolí k narychlo smluvenému sňatku se záhadným Nicholasem Delaneyem. Za normálních okolností by si na šarmantního šlechtice nedovolila ani pomyslet, a teď se stala jeho ženou! Je si ovšem vědoma, že uzavřeli sňatek z rozumu, a tak se snaží nemyslet na jeho půvabnou francouzskou milenku. Jak dlouho ale dokáže odolávat Nicholasovu šarmu a svým probuzeným touhám?

Nicholas se v zájmu rodinné cti oženil s dámou, která ani vzdáleně nesplňovala jeho představy. Je rozhodnut držet Eleanor v ústraní, alespoň dokud se mu nepodaří splnit tajný úkol, jenž mu uložil anglický král. Avšak Eleanořin půvab a nezdolnost jsou příliš silným pokušením i pro muže, který v záležitostech lásky platí za jednoho z nejzkušenějších... (Domino, 2007)

*****

Na úvod musím povedať, že som nútená priebežne poopraviť niekoľko nezrovnalostí v anotácii (neviem, kto ju písal, ale zrejme knihu nečítal) - Eleanor nemá ľahký život, lebo jej brat Lionel, oddávajúci sa nezriadenému životu, ju obral o pokojný (hoci nejednoduchý) život na vidieku, keďže predal ich dom. Bola tak prinútená nasťahovať sa k nemu, do nepohodlného domu v meste, kde sa stretáva kadejaká spoločnosť a kde slúži služobníctvo napomáhajúce zhýralému životu majiteľa. Navyše ju zväzuje otcova vôľa, podľa ktorej je pod bratovým poručníctvom do 25 rokov a pokiaľ by sa rozhodla opustiť ho skôr, príde o dedičstvo. Jej brat sa teda oddáva nezriadeným pitkám so svojimi pochybnými kumpánmi, pred ktorými sa Eleanor musí zamykať vo svojej izbe. A to je aj priestor, kde sa odohrá onen osudný incident, nie je to spálňa "mocného grófa". Lionelovo zúfalstvo i dlhy totiž zúfalo narastajú a tak svoju sestru ponúkne opitému a zjavne aj drogami omámenému Christopherovi Delaneyovi, lordovi Stainbridgeovi, ktorý v jej znásilnení vidí jediný spôsob, ako dokázať, že nie je na mužov. Aj Eleanor je vďaka zradnej slúžke pod vplyvom nejakej drogy (ktorú jej zamiešali do čaju) a jej schopnosť brániť sa je teda minimalizovaná. S touto škvrnou na svojej povesti sa Eleanor nevie zmieriť (navyše si myslí, že ju znásilnil niekto celkom iný - bratov nechutný priateľ lord Deveril - brat ju núti do sobáša s ním a toto mal byť spôsob, ako ju definitívne zlomiť) a chce svoj život ukončiť skokom do rieky. 

Keďže udalosti predchádzajúcej noci nedávajú lordovi Stainbridgeovi zmysel, rozhodne sa ísť si po vysvetlenie k Lionelovi Chivenhamovi. Zbadá však z jeho domu vytrácajúcu sa mladú ženu, ktorú z akéhosi popudu sleduje a spoznáva v nej ono dievča z noci. Vezme ju k sebe v snahe vyriešiť situáciu, no neprezradí jej, že oným zhýralcom, ktorý ju znásilnil, nebol lord Deveril, ale on sám. (V tom čase sa jeho brat-dvojča - Nicholas skláňa vo Francúzsku nad umierajúcim mužom, ktorého úlohou bolo vyhľadať Napoleónových prívržencov. Vysloví meno a to najmenej, čo preňho môže Nicholas urobiť, je odovzdať odkaz.) Christopher Delaney využije Eleanorinu neznalosť situácie a celý incident zvedie na svojho brata-dvojča. V snahe zbaviť sa vlastných výčitiek svedomia jej navrhne riešenie - manželstvo s Nicholasom. Ten vzhľadom na puto k bratovi a na schopnosť urobiť jeden pre druhého nepredstaviteľné, bratovu žiadosť prijíma (Christopher už raz ženatý bol, ale prišiel o ženu a táto strata ho poznačila príliš na to, aby sa dokázal zblížiť s inou ženou). 

Toto je úvod príbehu, cez ktorý som sa - pravdupovediac - zo začiatku prehrýzala so značne zmiešanými pocitmi a musím sa priznať, že som niekoľkokrát bojovala s pokušením knihu odložiť nedočítanú. No dala som jej šancu a v konečnom dôsledku som neľutovala. To, čo mi na začiatku veľmi vadilo, bola napodiv rýchla ochota Eleanor súhlasiť so všetkým, čo lord Stainbridge navrhol. Hoci veľmi nemá na výber (jej vyhliadky bez tejto ponuky sú mizerné) a na muža, s ktorým má spojiť svoj život spomína ako na netvora z onej noci, pod Christopherovou ochranou trpezlivo čaká na príchod svojho manžela, aby sa mohla uskutočniť rýchla, tajná svadba. Aj Nicholasova podriadenosť bratovej žiadosti sa mi videla pritiahnutá za vlasy - hlavne ak si uvedomím, aký nezávislý život vedie - a hoci veľmi dobre rozumiem súrodeneckému putu, toto sa mi videlo priveľa - jednoducho bez otázok, uvažovania či akéhokoľvek náznaku vzdoru prijať rozhodnutie niekoho iného sa mi nevidí reálne. Taký stupeň lojálnosti (aj keď ide o brata) je pre mňa ťažko uveriteľný. Aj samotná pasívna podriadenosť zo strany Eleanor ma poriadne hnevala. Navyše aj keď sú okolnosti uzavretia sobáša viac než podivné a oni sa vlastne vôbec nepoznajú, zarážajúco (pre mňa) sa k sebe správajú, akoby sa práve  naopak poznali niekoľko rokov. Nuž od dvoch cudzincov, ktorých zviedla dokopy takáto náhoda, by som čakala niečo iné ... Toto vyzeralo priam ako takmer ideálny začiatok chceného manželstva. Vôbec nie vynúteného. A tento stav pokračuje aj po svadbe - Nicholas a Eleanor sa na môj vkus k sebe vôbec nesprávajú ako dvaja cudzinci. Skôr som mala pocit, že všetko priam dokonale klape. O tom, akú predstavu mal Nicholas o svojej manželke, sa nedozvieme nič a Eleanor je v tejto časti knihy dosť nevýrazná. Len na Nicholasa sa viaže aspoň náznak akéhosi tajomna - je špiónom a jeho úlohou je odhaliť sprisahanie spojené s plánom oslobodiť Napoleóna z Elby. Zdá sa, že všetky potrebné informácie a dôkazy má k dispozícii žena menom Tereza Bellaireová - vyzývavá Francúzska, ktorá premiestňuje svoj podnik do Anglicka a ktorú spája minulosť práve s Nicholasom Delaneyom. Ukazuje sa, že je jediný, kto by sa jej mohol dostať na kobylku. A tu nutno poopraviť ďalšiu nezrovnalosť v anotácii - Nicholas nedrží svoju manželku v ústraní, to on sa naopak drží bokom od nej - teda aspoň to má v pláne, kým sa neskončí jeho misia spojená s madame Bellaireovou (ženou, ktorá stála aj za vraždou vo Francúzsku). 

Takže - trvalo mi približne štyri kapitoly, kým som - podľa naznačeného - objavila v štýle autorky niečo, čo ma nútilo čítať ďalej. Neviem to vysvetliť, ale jej spôsob písania mi prišiel taký iný, niečim, čo ani neviem presne pomenovať, zvláštny a nakoniec som bola rada, že som knihe dala šancu. Mala som pocit, že v jej písaní je veľa akejsi skratkovitosti, v niektorých prípadoch priam strohosti, ale rozhodne mi jej písanie neprišlo bezduché. Akosi som sa nakoniec naladila na jej nôtu a potom to už šlo (hoci je zrejme niekoľko ďalších vecí, ktoré možno deju a samotnému príbehu vyčítať).

Nicholas teda plánuje dať manželke slobodu - aby mohla žiť svoj život, povesť jej zachránil, takže sa mohli obaja pobrať svojou cestou... lenže  ... ono by to bolo ľahké, keby na Eleanor nebolo čosi, čo ho zvláštne priťahuje - jej rozvážnosť, rozumnosť, vyrovnanosť a schopnosť pokojne riešiť každú situáciu (čo sa občas môže javiť ako pasivita) - v každom prípade to nie je hysterka, a to ani v nečakane nebezpečnej situácii, keď sa nakoniec nechtiac pripletie do zorného poľa ľudí, s ktorými má Nicholas dočinenia a oni sa rozhodnú využiť ju, aby si poistili, že sa Nicholas podriadi ich vôli (unesú ju - nestane sa jej síce nič zlé, ale je vystavená nepeknému Nicholasovmu výstupu, po ktorom si má myslieť, že je medzi nimi definitívny koniec). Obaja zistia, kto je zodpovedný za ich sobáš a Eleanor pochopí, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, môže byť aj Christopherovo - to jej vzťah k nemu značne poškvrní a vnesie doň z jej strany isté nepriateľstvo. Na druhej strane sa lord Stainbridge nad incindentom v dome Lionela Chivenhama rýchlo prenesie a nezdá sa, že by ho sužovali nejaké výčitky svedomia (zjavne má celkom inú povahu ako jeho brat Nicholas).

Nicholasove tajné záležitosti šteklia Eleanorinu pozornosť, no spája si ich predovšetkým s jeho bývalou francúzskou milenkou madame Bellaireovou. Po tom, čo sa nie veľmi šetrne dozvie, že jej manžel s ňou obnovil pomer, zvádza vnútorný boj s pokušením ísť mu z cesty a hrať úlohu dokonalej manželky a s túžbou bojovať o manžela, hoci sa obáva, že proti svoje protivníčke nemá šancu. Aj samotnému Nicholasovi sa situácia komplikuje. Cesta k zoznamu sprisahancov nie je taká priamočiara, Tereza Bellaireová je zložitý oriešok a tak sa vyriešenie celého sprisahania neustále oddiaľuje. Nicholas v snahe ušetriť Eleanor nepríjemností si uvedomuje, že ak sa mu celú záležitosť nepodarí vyriešiť čo najskôr, jeho manželka bude veľmi trpieť. Trpí aj sám, lebo si uvedomuje, že svoju úlohu dokonalého a chladného milenca nezvláda tak, ako by chcel... a to všetko kvôli Eleanor. Vyhýba sa jej (hoci po nej túži), lebo sa cíti aférou s Terezou poškvrnený a takýto sa k manželke nedokáže priblížiť. V snahe ochrániť ju (lebo sa ukáže, že ju niekto sleduje), zvolá šesť priateľov z tajného školského spolku (kedysi sa ako deti navzájom chránili pred nepríjemnosťami a šikanou, teraz ich Nicholas žiada o pomoc a zasväcuje ich do svojej vlasteneckej úlohy). Majú na Eleanor dohliadnuť a robiť jej napríklad spoločnosť, zároveň poskytovať alibi samotnému Nicholasovi. Eleanor sa snaží venovať svojim záležitostiam - zariaďuje domácnosť, rozbieha svoju "kariéru" v spoločnosti, trávi čas s Nicholasovou rodinou a priateľmi a stále viac sa obáva, že sa o Nicholasa nechce deliť a trápi ju, že sa k nej správa ako prívetivý cudzinec a vyhýba sa jej. Ich vzťah sa sformalizuje a obaja sa v ňom ešte viac sužujú. Navyše si Eleanor vypočuje hádku medzi bratmi Delaneyovcami o práve na jej dieťa, a to ju roztrpčí. Skutočným priateľom sa jej stáva Lucien de Vaux, jeden z členov tajného (bývalého) študentského spolku.

Situácia sa ešte viac komplikuje, keď Eleanor navštívi brat a ona sa (v snahe uchrániť nešťastnú dušu pred zhýralým Lionelom) pričiní o to, aby bolo jeho zasnúbenie s nevinným dievčaťom zrušené. Lionel jej z pomsty vyzradí, že Nicholas je zapletený v spiknutí a vydiera ju, že ho udá (za čo by mohol odvisnúť). Nešťastná Eleanor podľahne jeho vydieračskej hre a nakoniec sa stane obeťou únosu, pretože jej brat je kvôli peniazom skutočne zapletený v tom, z čoho obviňuje Nicholasa. Je však len bábkou v rukách tých, čo skutočne poťahujú za nitky. Celá hra už začína Terezu Bellaireovú nudiť. Chce získať peniaze a spolu s Nicholasom utiecť do Ameriky. No potrebuje si ho poistiť. Nicholas je teda prinútený zohrať divadlo a obetovať sa vo zvrhlej pomste ženy, ktorá všetko podlo naplánovala. (Tu si neodpustím ešte jednu kritickú poznámku - celá komplikovaná pomsta nakoniec vrhne nečakané svetlo na úvodné udalosti a čitateľ sa dozvie, že už Eleanorino znásilnenie bolo strelou na slepo, ktorá napodiv vyšla oveľa lepšie, než bola plánovaná, pretože mala najskôr slúžiť len ako prostriedok na Nicholasovo vydieranie. Takto prekombinovaná pomsta odvrhnutej milenky sa mi zdala dosť pritiahnutá za vlasy - myslím si, že celkom stačilo ostať pri spiknutí plánujúcom Napoleónovo vyslobodenie z Elby). 

V podstate by tu príbeh mohol skončiť, ale autorka si neodpustila ešte jedno predĺženie (neviem, či celkom šťastné, hoci chápem, že Nicholas nemohol vyviaznuť z celej komplikovanej situácie ako dokonalý hrdina a ani vo vzťahu k Eleanor nemohol skončiť ako kocúr, ktorý zlíže smotanu - akási facka sa mu hodila, aby nemal pocit, že sa mu všetko príliš ľahko prepečie, no napriek tomu... to bolo trochu zdĺhavé) - Nicholas namiesto konečného vyriešenia prípadu zmizne - zoznam so spiklencami sa síce dostane do správnych rúk, ale jemu sa nepodarí dodržať slovo a vrátiť sa k Eleanor. Toto zmiznutie Eleanor vyvedie z miery, ale nakoniec je donútená vrátiť sa do života - ak kvôli ničomu inému, tak kvôli dieťaťu. Uťahuje sa na vidiek, kde sa venuje tvrdej práci, aby nemusela myslieť a upokojovala sa klamstvom, že Nicholas je z nejakého prijateľného dôvodu preč a raz sa vráti, čo je lepšie, ako myslieť na to, že ju nakoniec predsa len kvôli madame Bellaireovej opustil, alebo... že je mŕtvy. Skôr než sa Nicholas (náhle) vráti, sa však Eleanor stihne narodiť dievčatko a trvá ešte dlhé tri týždne, kým sa ukáže, či je ochotná odpustiť mu a dovolí mu ostať s ňou a s dcérou.

Nakoniec konštatujem, že mi príbeh napriek zdĺhavosti neublížil, hoci ma občas nútil zamyslieť sa nad autorkiným riešením situácií a vzťahov. V konečnom dôsledku som si však na jej štýl zvykla a prestalo mi vadiť to, čím som sa v prvých kapitolách musela doslova prehrýzť. (Poznamenávam len, že som sa kedysi pokúsila prečítať autorkinu Roztříštěnou růži, ale tú som ani s najväčším vypätím síl dočítať nedokázala .) Poslednú poznámku venujem postave Luciena de Vaux, ktorý na mňa v tejto knihe zapôsobil a ktorý fungoval ako Nicholasov aj Eleanorin "dôverník". Muž, ktorý už tu naznačoval svoje vlastné problémy spojené so skutočnosťou, že by sa mal oženiť a dať svojmu rodu dediča. Zaujal ma natoľko, že sa na jeho príbeh (Zdráhavá nevěsta) celkom teším.                  

Moje konečné hodnotenie knihy je teda: 

-sa

— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — 

Obrázok

Zdráhavá nevěsta Jo Beverley

Beth vede život přesně podle svých představ. Pracuje jako učitelka v dívčí škole, což jí skýtá vytouženou nezávislost a především způsob, jak se vyhnout manželského svazku. Její odhodlání nepodvolit se vůli žádného muže se však hroutí jako domeček z karet ve chvíli, kdy se z ní stane figurka ve hře mocného šlechtice, jenž ji nutí ke sňatku se svým dědicem, světáckým Lucienem de Vaux.

Ani Lucien není vidinou sňatku příliš nadšený, přestože si jím může zajistit obrovské dědictví. Upjatá a emancipovaná učitelka se mu z duše protiví, na jeho vkus je až příliš vzpurná a nepochopitelně se odmítá podvolit jeho mužské autoritě. Rozhodne se jí uštědřit lekci pokory, avšak Bethina nezdolnost a šarm jeho odhodlání nahlodají a zakrátko stojí Lucien před zcela jiným problémem: jak před ní uchránit své srdce… (Domino, 2007)

*****

Priznám sa, že táto kniha sa mi čítala o poznanie lepšie. Záujem o Luciena de Vaux u mňa zvýšila už prvá kapitola, keď sa pri stretnutí jeho otca a matky odhaľujú spletité rodinné vzťahy a osudy. Lucien totiž nie je synom Williama de Vaux, ale je synom, ktorého splodila jeho matka v náhlom omámení so svojou bývalou láskou. Hoci ho vojvoda uznal za svojho, jeho vzťah k Lucienovej matke a k nemu samotnému to navždy poznamenalo. Vojvoda prichádza o dvoch svojich vlastných synov, ktorí sa pri nešťastnej nehode počas člnkovania utopili. Lucien sa túto skutočnosť dozvedá tesne potom, čo sa vojvoda dozvie o svojej nemanželskej dcére (po manželskej kríze rovnako podľahol krátkemu romániku) a rozhodne sa v mene zachovania rodovej línie Luciena oženiť s Elizabeth Armitageovou. Vojvoda sa zároveň postará o to, aby ani jeden z nich nemohol bez následkov toto rozhodnutie odmietnuť. 

Lucien nie je nadšený, mal vo výhľade inú nevestu, hoci v konečnom dôsledku by sa s ňou neoženil. Otcovo správanie mu až teraz dáva zmysel a nadšený z toho nie je. Ani Beth náhla zmena osudu nepoteší - jednak preto, že doteraz o svojich rodičoch nič nevedela (matka ju krátko po narodení poslala na výchovu k svojej priateľke slečne Emme Malloryovej, v ktorej dievčenskom ústave Beth učí), a jednak preto, že teta Emma ju vychovala s myšlienkami na ženskú rovnoprávnosť - Beth teda po manželstve a deťoch netúži. 

Už prvé stretnutie Beth s markízom z Ardenu, keď si obaja uvedomia, že sú z úplne iného cesta, mi napovedalo, že ich vzťah sa mi bude páčiť . Beth odchádza do vojvodovho domu Belcravenu, kde má pod ochranou markízovej matky stráviť istý čas, kým sa usporiada svadba. A už cestou si zaumieni, že sa bude správať čo naprotivnejšie, aby u markíza vyvolala neprekonateľný odpor, ktorý mu napriek okolnostiam zabráni oženiť sa s ňou. V snahe odpudiť ho sa pokúsi nerozvážne ho presvedčiť o tom, že je vyznávačkou voľnej lásky. Keď si uvedomí, akú katastrofu tým na seba privolala, obáva sa, či niekedy nájde spôsob ako napraviť škody. 

Beth pomaly preniká do spleti rodinných vzťahov. V Balcravene sa rýchlo zabýva, no napriek zasnúbeniu jej ani Lucienovi predstieranie zamilovanosti veľmi nejde. Lucien je navyše z jej správania vyvedený z miery a miestami má problém ovládnuť svoju prchkú povahu. Občas sa zdá, že je na pokraji ovládnutia krutosti. Nakoniec predsa len uzavrú aké-také praktické prímerie, aby udržali zdanie dokonalosti. Zatiaľ čo Beth sa pripravuje na ples, Lucien odchádza do Londýna, kde sa stretáva s priateľmi (a ukončuje svoj vzťah s milenkou, herečkou Blanche). Tak sa čitateľ stretáva s členmi známeno Spolku Rebelov. Do deja znova vstupuje Nicholas Delaney so ženou Eleanor a čitateľovi sa naskytá pohľad do ich harmonickej domácnosti. Lucien pozve priateľov aj na ples s myšlienkou, že snáď aj Beth medzi nimi nájde priateľstvo a on sám si chce zaistiť v nasledujúcich povinnostiach podporu, pretože čím viac priateľov bude mať pri sebe, tým sa bude cítiť bezpečnejšie. Napriek divadlu, ktoré s Beth rozohrali a zdaniu úprimnej dôvernosti, obaja si uvedomujú, že musia ostať ostražití. Vzácne okamihy súznenia sa striedajú s ostrými stretmi, takže o zábavu v konverzácii medzi Beth a Lucienom nie je núdza (autorka tu vplieta  množstvo citátov od latinských  a gréckych klasikov až po Shakespeara). Beth mu vzdoruje a provokuje ho, čím v ňom prebúdza inštinktívnu túžbu získať nad ňou prevahu. Beth však trvá pomerne dlho (vlastne takmer do posledných kapitol), kým si ho pustí k telu. 

Príbeh sa môže zdať rozvláčny. Je plný spoločenských udalostí, ktorými musí Beth prejsť pred svadbou aj po nej. Je tu aj veľa Napoleóna, ktorý ušiel z Elby a každý sa obáva vojenského stretu, ku ktorému aj dôjde. Dočkáme sa aj napätia - v príbehu sa objavuje lord Deveril známy z prvého príbehu. Lucien sa domnieva, že jeho znovu objavenie v Anglicku znamená problémy a je to práve Nicholas Delaney, ktorý má v úmysle konečne sa s ním vysporiadať. Nakoniec sa tak stane vďaka podpore členov rebelského spolku. Deveril totiž ohrozí Beth, ktorá sa zapletie do riešenia nešťastnej vyhliadky svojej bývalej žiačky na sobáš práve s týmto netvorom (a to trochu pripomína konanie Eleanor Delaneyovej; poznamenávam ešte, že oná žiačka, Clarissa Greystoneová,  je hlavnou hrdinkou príbehu Ďáblova dědička). Toto vysporiadanie, do ktorého sa pripletú Beth, bývalá Lucienova milenka (z týchto dvoch žien sa na počudovanie stávajú priateľky) a samozrejme členovia spolku, zasa pôsobilo ako natiahnutie príbehu. Osobne si myslím, že posledné kapitoly, keď sa všetci snažia zaistiť Clarisse budúcnosť prostredníctvom podvrhu v podobe falošného Deverilovho závetu, pôsobia len ako autorkina potreba zamestnať množstvo postáv, ktoré sa mocú okolo rodiny Delaneyovej, a podoprieť tak opodstatnenosť ich prítomnosti v príbehu - ide predsa o členov Spolku Rebelov, u ktorých sa predpokladá nejaká akcia (a autorka si tak pripravila podklad pre ďalší príbeh).

Trochu mi vadilo Bethino večné prizvukovanie strachu pred Lucienovou krutosťou a otázka, či by bol schopný násilia, čo autorka (nerozumiem prečo) potrebovala vystupňovať do scény, keď Lucien nakoniec v záchvate nekontrolovateľného žiarlivého hnevu Beth naozaj udrie. Knihe snáď možno vyčítať Bethine rovnoprávne názory či jej naivnú predstavu o možnosti zmeny istých spoločensky zaužívaných skutočností - blízka jej je predovšetkým sociálna otázka, no v konečnom dôsledku ani ona sama nie je schopná zmôcť sa na akúkoľvek zmenu (narážam aj na postavu Robina, chlapca, ktorému dá markíz čírou náhodou prácu vo svojich stajniach). No toto nie je sociálny román, takže mu možno túto "hluchú" snahu odpustiť. Dokonca aj potreba vystavať akúkoľvek konverzáciu medzi Lucienom a Beth tak, aby sa doň (niekedy snáď za každú cenu) vtesnal aj nejaký citát, môže pôsobiť dvojsečne a nakoniec skôr iskrivosť ich stretov utlmiť (aspoň mne sa tak občas zdalo, niekde to jednoducho pôsobilo dosť násilne). Na druhej strane sa mi páčilo, že autorka dáva v príbehu priestor aj urovnaniu vzťahov medzi Lucienovými rodičmi. Na záver teda môžem konštatovať, že napriek všetkému považujem chvíle strávené pri tejto knihe za veľmi príjemné. Postava Luciena de Vaux ma teda nesklamala

-sa

            

 

— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — 

Obrázok

Zakázané kouzlo  Jo Beverley

Meg Gillinghamová se ocitá v bezvýchodné situaci: po smrti rodičů zůstala se sourozenci v pronajatém domě téměř bez prostředků. Namísto poklidné oslavy Vánoc teď čelí vyhlídce, že brzy zůstanou úplně na mizině a bez přístřeší. Zachránit je může už jenom zázrak, a tak se Meg odhodlá požádat o pomoc prastarou sošku, která se v rodině její matky předává z generace na generaci. Soška prý umí splnit přání, ale žadatel musí vždy zaplatit nějakou cenu… Meg by ani ve snu nenapadlo, že odpovědí na její zoufalou prosbu bude nabídka k sňatku od poněkud podivínského, avšak laskavého hraběte ze Saxonhurstu. I on potřebuje od osudu notnou dávku štěstí – pokud se totiž do druhého dne neožení, bude si muset vzít svou vlastní sestřenici, a to mu není vůbec po chuti. Na první pohled by se mohlo zdát, že každý získal, po čem toužil: Megini sourozenci mají znovu kde bydlet a Meg samotná se ze dne na den ocitla v manželském svazku, o jakém se jí dříve ani nesnilo. Temné stíny minulosti však stále nespí a ohrožují nejen Megino štěstí, ale i holý život. Dokáže vše překonat další kouzlo, tentokrát kouzlo lásky?  (Domino, 2010)

*****

Na kúpu tejto knihy ma podnietla sľubne vyzerajúca anotácia. Očakávala som zaujímavý, snáď aj trochu vtipný príbeh, sem-tam oživený tak trochu "nadprirodzenými" okolnosťami. Bohužiaľ, nič z mojich očakávaní sa v tomto príbehu nenaplnilo...

Minerva Eihne Gillinghamová, ktorú všetci jednoducho volajú Meg, sa so svojimi štyrmi súrodencami ocitla v nezávideniahodnej situácii. Po smrti trochu ľahkovážnych rodičov ostali bez prostriedkov a ich jedinou možnosťou udržať si aspoň aký-taký životný štandard je spoliehať sa na dobrodenie svojho okolia. Meg má čo robiť, aby udržala chod domácnosti a už tri mesiace dlží svojmu domácemu - Arthurovi Jakesovi - nájom. Tento muž, ktorý sa pôvodne pasoval za rodinného priateľa, navštívi počas Štedrého dňa Meg spolu so strážnikom, aby jej pripomenul finančný záväzok, ktorý voči nemu má. Meg sa nemôže spoliehať na pomoc rodiny, pretože by si nik z nich nepribral na krk ďalších päť členov a navyše rodina s matkinej strany s nimi neudržiava žiaden kontakt. V tejto situácii má Meg jedinú možnosť na záchranu, hoci to nie je veľmi príjemná vyhliadka - prijala by Jakesovu ponuku na sobáš, keby jej ju - ako dúfa - dal. Lenže... na Megino prekvapenie Jakes žiada o jej 15-ročnú sestru Lauru. Má v pláne urobiť si z nej milenku a Meg túto odpornú predstavu nie je schopná akceptovať. Na rozmyslenie má však len týždeň.

Toto je podnet, ktorý Meg prinúti uchýliť sa k tomu, k čomu sa od smrti rodičov nevedela odhodlať - vyriecť želanie pred soškou starej írskej pohanskej bohyne, ktorú zdedila po matke (tajomná soška plní želania len ženám z ich rodu, aj to nie všetkým - Meg má to šťastie, že je vyvolená ). Predstava takého vyriešenia situácie je síce lákavá, ale je tu jeden podstatný problém - okrem toho, že ten, kto vyriekne svoju žiadosť, je vystavený veľkej fyzickej bolesti, soška si za každé splené želanie vyberie daň. A tá nikdy nie je príjemná, ako to dokazuje aj prípad Meginých rodičov. Želanie by malo byť teda vyrieknuté nanajvýš obozretne a človek musí rátať s tým, že spôsob, ako ho soška splní, niekedy vyznie skutočne bizarne. Meg svoje želanie napriek tomu vysloví...

O pár dní niekde v inej časti mesta Frederick George Saxonhurst, prezývaný Sax, dostáva list od starej matky, ktorá mu pripomína, že dal slovo sa do svojich 25. narodenín oženiť so ženou podľa vlastného výberu. Ak tak neučiní, je ona oprávnená vybrať mu nevestu podľa svojej vôle (tou je jeho sesternica Daphne, ktorú stará matka pripravovala na zväzok s vnukom od malička), čím značne obmedzí jeho slobodu a v podstatnej miere mu zjavne s ohľadom na nie príliš srdečné vzťahy skomplikuje život. Výstredný Sax síce pre svojho tajomníka a služobníctvo pripraví úchvatné divadlo vo svojej spálni (rozbíja všetko, čo mu príde do cesty), ale to nemení nič na veci, že Torranceovia za každých okolností plnia svoje sľuby. Lenže na to, aby našiel vyhovujúcu manželku má jeden deň. Pomôže mu slúžka, ktorej sestra kedysi slúžila Meginým rodičom a povie mu o jej situácii. Ona by snáď podivnú ponuku na sobáš neodmietla. Sax ju teda poverí, aby jeho návrh Meg predostrela a Meg čakajúca na zázrak - takmer už nedúfajúca v odvrátenie strašného osudu, sa dočká splenia svojho želania v podobe podivného návrhu od neznámeho grófa. 

Meg na výber veľmi nemá, no predsa jej prebehne mysľou, ako bude musieť za splené želanie soške zaplatiť. Keď Sax prijme jej podmienku, že sa postará o všetkých jej súrodencov a navyše zabezpečí ich budúcnosť, sobášu s tým divným alebo šialeným mužom jej už nič nebráni. Napriek tomu v akomsi podivnom záblesku sa jej ozve hlas svedomia krátko nato, ako na druhý deň vstúpi do kostola - toto predsa nemá právo urobiť, vydať sa za muža, ktorý netušiac podľahol zlému kúzlu... a dá sa na útek. Ten je krátky, lebo Sax, ktorý si okamžite získa celú jej rodinu, ju v nenútenom rozhovore presvedčí, že predsa nemohla urobiť nič rozumnejšie. Meg však náhle znepokojuje niečo celkom iné - on je príliš pohľadný, šarmantný, muž, ktorý o záujem žien zjavne nemá móde, starajúci sa o jedno žiarlivé (šedomodrý papagáj Knox, ktorý má veľké ústa - či v jeho prípade zobák - a nenávidí ženy po vzore svojho predchádzajúceho majiteľa) a jedno znetvorené zviera (pesnúdzu, a ona... obyčajná, nenápadná žena. No nemá na výber.

Saxonhurst je excentrik, s podivným vkusom, ktorý sa vyzná v  Brak so znetvorenou papuľou, vďaka ktorej vyzerá, akoby neustále ceril zuby, ale v podstate je to jeden veľký dobrosrdečný strachopud), navyše ako správny ľudomil zamestnáva tých, ktorí by za iných okolností skončili na ulici. 

Ak pri čítaní týchto riadkov cítite kdesi skrytú iróniu, potom nie ste ďaleko od pravdy. Ako som sa u autorky už presvedčila, je zrejme u nej zvykom dať dokopy dvoch absolútne neznámych ľudí, čo jej nebráni vykresliť ich správanie, akoby sa poznali od nepamäti. Ľudia, ktorí sú z nejakých príčin nútení zdieľat svoju spoločnú budúcnosť, sa k sebe správajú nanajvýš nenútene, bez rozpakov, bez odstupu, ktorý by sa od tých, čo sa vidia prvýkrát v živote, očakával. Taký je aj tento vzťah. Sax je pozorný, milý, ohľaduplný, preberá všetky Meganine záväzky a je uchvátený z jej súrodencov. Nuž, podľa mňa sa taký svetaznalý a nezávislý muž akosi prirýchlo a bez problémov uspokojil s manželkou v podobe absolútne neznámej ženy, ktorá podľa vlastných slov nepôsobila nijako príťažlivo (a jedinou jej neresťou bolo nosenie potajme vyšívanej spodnej bielizne). Jeho správanie k nej charakterizuje ako lov na ježka brániaceho sa ostňami a napodiv sa mu to vidí viac než zaujímavé. Navyše odhaľuje, že jeho žena má svoje tajomstvá. V obave pred nepríjemným vysvetľovaním totiž pred ním zatají existenciu sošky, po ktorú sa mieni sama nenápadne vrátiť do domu, ktorý so súrodencami obývala, a urobiť tak bez toho, aby o tom vedel jej manžel, ju stojí niekoľko nepríjemností vrátane klamstva. Navyše soška zmizne a dostane sa do rúk Jakesa, ktorý sa ju pokúsi vydierať. To všetko sa pred Saxom snaží nie celkom úspešne zatajiť. Vďaka svojej nerozvážnosti je zapletená aj do zločinu a obáva sa toho, že jej nepomôže ani jej novo nadobudnuté postavenie. No je tu predsa len ešte Saxonhurst a jeho podozrenie, ktoré sa ukáže ako oprávnené a výsledkom celého (ne)pátrania po pravých vinníkoch je odhalenie zločinca, ktorý má k nemu až príliš blízko a ktorý má (nie prekvapivo) na svedomí aj smrť jeho rodičov a sestry.

Nuž, keby som bola redaktorom a mala tú možnosť, vyškrtala by som z knihy dobrú polovicu. Väčšina dialógov a epizód tu pôsobí dosť prostoducho a ako pokus za každú cenu naplniť niečim 300 strán. Skutočnosť, ako nakoniec celý príbeh vyznie, tu šla zrejme bokom. Celá kniha mi prišla "preplácaná", objavuje sa tu množstvo nezmyslelných, nič nehovoriacich scén (ako nákup klobúka pre Meg tesne po odchode z kostola, zbytočná návšteva starej matky a Daphne u Saxa, či presun celej Meginej rodiny po veci do ich starého domu). Meg ako pokazená platňa omieľa svoje obavy zo svadobnej noci a nutnosť jej oddialenia kvôli nájdeniu stratenej sošky, obavy z dane, ktorú bude musieť za spnenie želania zaplatiť - samozrejme všetko, čo sa stane, spája s touto nepríjemnou daňou, náhle opakujúce sa výčitky svedomia, že vohnala Saxa do manželstva na základe zlého kúzla, že preňho nemôže byť ničím zaujímavá, ako klamstvom opláca svojmu srdečnému a milému manželovi, že jej pomohol, jej naivná predstava, že dá do poriadku spor medzi manželom a jeho starou matkou bez toho, aby poznala jeho podstatu, a podobné nezmysly. To všetko zaváňa plytkosťou, naivnosťou a stereotypom, ktorý rýchlo omrzí, ba čo viac má tendenciu čitateľa znechutiť. Ani pokus vpliesť do príbehu zločinnú zápletku, ktorej sa Meg stala obeťou, nepriniesol očakávané pozdvihnutie, rovnako ako ani zvieracie postavy, ktoré mali (aj podľa záverečných slov samotnej autorky) príbeh oživiť. Zápletka je taká neoriginálna a primitívna (ako správanie Arthura Jakesa), že to hraničí s urážkou čitateľovho dôvtipu a intelektu. Tento pokus o spestrenie sa míňa účinkom a skôr vyvoláva pocit, že autorka príbeh pozliepala z náhlych, nahrubo načrtnutých udalostí.

Možno niekoho tento príbeh nadchne a pobaví, no ja sa bohužiaľ nedokážem vyhnúť tomuto (možno pre niekoho až príliš) kritickému postoju. Príbeh ma sklamal na plnej čiare. Na mňa bol povrchný, prvoplánový a nudný. Očakávala som, že sa autorka dostane na úroveň niektorých príbehov zo Spolku Rebelov, ale ak sú tieto príbehy merítkom, potom sa im touto knihou ani zďaleka nepriblížila. Celé to jednoducho škrípe a mne tento príbeh rozhnodne pod zuby nešiel . Očakávala som kvalitnejší príbeh, ale nenašla som ho. Moje hodnotenie je teda prejavom výrazného sklamania a je otázne, či po ďalších príbehoch tejto autorky ešte siahnem.

           -sa

    

______________________________________________________

 

The Malloren World  series

 

176678.jpgTajemství dámy  Jo Beverley   

Nestává se často, aby člověk potkal v malém francouzském hostinci jeptišku, která vztekle kleje. Když však tento zřídkavý úkaz spatřil hrabě Robin Fitzvitry, nepohoršil se, ba právě naopak: rozhodl se přijít záhadě na kloub. A protože trocha rozptýlení přijde vždy vhod, Robin nabídne sestře Immaculatě doprovod během cesty do Anglie.
Petra d´Averilo sice strávila spoustu let v italském klášteře, ale do jeptišky má věru daleko. Jen zvolila tento převlek, aby ukryla svou totožnost a mohla se skrývat před svými pronásledovateli. Po matčině smrti čelí neustálému nebezpečí, a tak se vypravila za svým otcem, anglickým lordem, který však nemá o její existenci nejmenší tušení.
Když ji osud svede dohromady s mladým šlechticem, vidí v něm šanci, jak přestát nebezpečnou cestu. Zprvu je pevně odhodlána využít pouze nabízené pomoci a odolat Robinovým svodům. Nebude však putování příliš dlouhé a nástrahy příliš nebezpečné, aby Petra dokázala uchránit svou čest, city i bedlivě střežené tajemství?
(Domino, 2009)

* * * * * * *

Príbeh voľne nadväzuje na autorkinu sériu o Mallorenovcoch spätých s markízom Rothgarom. Tento začína naozaj obrazom kľajúcej mníšky na dvore istého hostinca na severe Francúzska, ktorú s pobavením pozoruje Robin Fitzvitry, gróf z Huntersdownu. Keďže ani na chvíľu neverí, že by také temperamentné stvorenie mohlo byť mníškou, rozhodne sa v záujme trochu sa pobaviť zistiť, čo sa vlastne deje a tak mladú ženu osloví. Skutočnosť, že ona cestuje s nepríjemnou lady Sodworthovou a jej ešte nepríjemnejšími ratolesťami, jej krása a čosi, čo sa mu na jej správaní nepozdáva, ho prijme k návrhu, aby prijala jeho spoločnosť a dovolila mu, aby ju do Anglicka, kam má namierené, sprevádzal on sám.  

Keďže má Petra Maria d´Averilo, ktorá sa predstaví ako sestra Immaculata, svoje dôvody, aby sa na ostrovy a z hostinca dostala čo najskôr, jeho ponuku zbrklo prijme. Až v jeho koči, v ktorom jej Robin dá jasne najavo, že jej hre na mníšku neverí a snaží sa zistiť pravý dôvod jej náhlenia, si uvedomí, že si asi toto dobrodružstvo s neznámym mladým šľachticom, ktorý sa jej predstaví ako Robin Bonchurch, mala predsa len rozmyslieť. Ak chce Petra pôsobiť dôveryhodne, prezradí Robinovi aspoň to, že sa vydala po matkinej smrti do Anglicka hľadať svojho otca. Na pravý dôvod jej úteku príde Robin veľmi skoro – Petra uteká pred istým Varzim, nohsledom grófa Ludovica di Purieri z Milána, ktorý býval jej milencom a odmieta sa jej vzdať. Keďže nenašla oporu ani u svojho brata, nemala na výber. Jej plán má však svoje diery – chce sa totiž postaviť pred človeka, o ktorom vie len toľko, že je členom kráľovského dvora a vôbec netuší, či ju ako svoju dcéru (výsledok románika z jeho mladosti) prijme.   

V Robinovom koči už nemá veľmi na výber, a tak mu zo svojho príbehu ponúkne aspoň polopravdu. Dohodnú sa, že na verejnosti budú vystupovať ako súrodenci. Keď sa počas búrky ubytujú na jednom pochybnom statku, okrem blata a bleskov im prvýkrát hrozí oveľa väčšie nebezpečenstvo. Zo skupinky žien, ktoré poskytnú Petre a jej spoločníkom prístrešie, sa vykľujú nebezpečné miestne prostitútky, ktoré majú v úmysle troch chlapov zabiť a olúpiť a Petru predať do lepšieho bordelu. No Petra našťastie verí svojim inštinktom  a keďže sa jej čosi na ženách nezdá, odvážne pomôže Robinovi dostať sa z prvej šlamastiky. Ukáže sa, že Petra celkom obstojne strieľa a v ruke pevne udrží aj nôž, neskôr sa dokonca ukáže, že vie mužovi uštedriť ranu, ktorá mu dokáže zlomiť nos . Tak vyjde najavo, že by sa dvojica a jej sprievod mali obávať aj najatého Varziho, ktorý Petru sleduje. Až po prístav v Boulogne tak Robin prijme opatrenia, aby ženu, ktorá ho priťahuje, čím sa vôbec netají, ochránil. Napriek tomu ju Varzi z hostinca unesie, ale Robin, ktorý sa podujal za každú cenu Petru priviesť až k otcovi, svoju úlohu ochrancu zastáva v celku obstojne. Zoženie loď, ktorá sa vyhne hlavnej vlne a namiesto do Doveru ich zavezie do Folkestonu, odkiaľ sa plánuje dostať k priateľovi, ktorý im so zvyškom cesty pomôže. Na loď prepašuje Petru, ktorá Varziho posluhovačom utečie.

V Anglicku ich krátko po vylodení napriek tomu opäť napadnú Varziho ľudia a Robin je pri súboji zranený. To Petru prinúti k rozhodnutiu nevystavovať ho ďalšiemu ohrozeniu, takže kým sa Robin zotavuje u dobrých ľudí, ona zmizne, aby sa za otcom vydala sama. Keď Robin zistí, že Petra zmizla, pokúsi sa ju za pomoci priateľa lorda Thorna nájsť, ale ona urobí niekoľko opatrení preto, aby sa mu to nepodarilo.

Petra sa vďaka dobrým ľuďom dostane až do domu svojho otca a ten... ju bez akýchkoľvek problémov prijme. A s ním aj celá jeho rodina. Z Petry sa tak stáva dcéra najvplyvnejšieho muža Anglicka. No na svojho dobrodinca, do ktorého sa zamilovala a s ktorým, ako zistí, počala dieťa, nevie zabudnúť. Na Petru nevie zabudnúť ani Robin, ale vďaka polopravdám, ktoré od nej má k dispozícii, ju napriek všetkej snahe nevie nájsť. Tu miestami poprie svoju bohorovnosť, s akou vystupoval počas dvoch tretím príbehu. Nakoniec sa síce rozhodne, že na Petru zabudne, ale musí si priznať, že by potreboval vedieť aspoň to, či je v poriadku a šťastná a v neposlednom rade sa o slovo hlásia aj jeho city. Keďže ani Petra toho veľa o Robinovi nevie, pozná len jeho nepravé meno a navyše sa pred otcom snaží zatajiť skutočný príbeh svojej cesty z Talianska do Anglicka, pomôcť im nájsť sa musí – ako inak – benátsky maškarný ples. Príbeh tak vrcholí konfrontáciou Petry, Robina a toho, pred kým Petra utekala cez pol Európy.  

Robinovi a Petre robí celý príbeh spoločnosť biele kožušinové klbko s meno Coquetta. Malý psík má dosť odvahy i potenciálu, aby bol príjemným spestrením príbehu. Dobrodružstvá oboch hlavných hrdinov sa síce rozbiehajú a Robinova snaha ochrániť Petru je sympatická, pretože sa veľmi snaží, hoci sa mu nie všetko vydarí podľa predstáv, napriek tomu nemôžem povedať, že by ma príbeh okúzlil, ohúril či dokonca nadchol . Autorkino spracovanie kazí predvídateľnosť, prvoplánovosť a miestami až prostoduchosť konania postáv. Občas som sa dokonca pri rozhovoroch a konaní oboch hlavných postáv zamyslela, či čítam príbeh z toho správneho storočia. Akoby niektoré obrazy autorka vystrihla z časov nedávno minulých. Obávam sa, že nech by boli obaja hrdinovia akokoľvek nekonformní, toto by si zrejme vo svojej dobe nedovolili. Petra mi občas pripadala ako schizofrenička, ktorá chvíľu koná a myslí tak, a vzápätí inak. Jej protikladné úvahy boli miestami otravné.

Samotný dokonalý Robin, z ktorého sa nakoniec vykľuje celkom sympatický chlap občas pracujúci na tajných misiách z poverenia kráľa (aj toto vo Versailles bolo také, hoci sa ho Robin snaží schovať za masku milostného románika), si svoje tajomstvo zachováva dlhšie ako Petra a musím povedať, že Robinovo tajomstvo je dokonca oveľa zaujímavejšie. A hoci sa v knihe autorka snaží čitateľovi niekoľkokrát pripomenúť, že tento mladý muž si neodoprie žiadne „povyrazenie“, v konečnom účtovaní medzi hlavnými hrdinami vychádza z tejto dvojice oveľa sympatickejšie. Aj so svojou snahou dotiahnuť ochranu svojej spoločníčky do konca, hoci sa ona k nemu zachovala dosť nevďačne a hoci sa snaží seba aj čitateľa presvedčiť o tom, že to celé urobila s ohľadom na Robina a jeho bezpečnosť. Nakoniec, v čom spočívala tá jej nebezpečnosť, tak na to neprišiel ani sám Robin a pri všetkom snažení ani ja.

V končenom dôsledku je príbeh prekombinovaný, príliš priehľadný, mala som pocit, že to autorka so všetkými udalosťami okolo Robina a Petry akosi prehnala – počnúc všetkými nebezpečnými nástrahami, pokračujúc takmer idylickou Petrinou cestou za otcom potom, čo opustí Robina a vyberie sa hľadať otca na vlastnú päsť, a končiac lepkavo sladkým a bezproblémovým prijatím nemanželskej dcéry Temného markíza (Rothgar) . Ani hlavná hrdinka mi nebola napriek všetkej autorkinej snahe sympatická . Ak opomeniem skutočnosť, že nebola pannou, lebo sa zaplietla s mužom, ktorý ju nakoniec naháňa cez celý kontinent až do Anglicka, pretože sa jej odmietol vzdať, ani na chvíľu som neuverila jej náhlym výčitkám svedomia a náhlemu záchvatu počestnosti, ktorou sa pred Robinom oháňala, aby si ho „udržala od tela“. Pritom nemala ani najmenší problém vášnivo sa s ním bozkávať, skončiť mu v náručí (naozaj netuším, ako sa jej – a to podotýkam, že sedela vedľa Robina na sedadle a na sebe mala mníšsky habit – napr. podarilo hneď na začiatku pri ceste kočom skončiť rozkročmo v Robinovom náručí – pri tých okolnostiach by to totiž nedokázal ani akrobat a už vôbec nie človek, ktorého nadhadzuje na hrboľatej zabahnenej ceste a snaží sa udržať vlastnú rovnováhu) či s ním v posteli (vlastne na tvrdej lavici v kajute lode, na ktorej sa preplavili cez Kanál) a potom ešte podľahnúť spytovaniu svedomia voči novo nájdenej rodine, pretože zistí, že čaká dieťa – ozaj, ako to tie autorky vlastne robia, že sa ich hlavným hrdinkám podarí vždy otehotnieť po jedinej či prvej noci s mužom? ; dovolím si ešte jednu štipľavú poznámku: je zaujímavé, že Petra neotehotnela, kým dobrovoľne udržiavala milenecký pomer s grófom di Purierim, ale po jedinej noci s Robinom sa jej to podarilo. Neverila som ani úprimnosti postáv okolo Petry, pôsobili na mňa umelo – počnúc vykreslením nepríjemnej lady Sodworthovej, a končiac všetkými dobrými ľuďmi, ktorí Petre na ceste na otcovo panstvo pomáhajú . Skutočnosť, kam a ako autorka pomocou nich Petrinu cestu smeruje, bola príliš priehľadná a len ťažko uveriť, že sa žena tej doby odkázaná sama na seba počas dlhej cesty – nech by smerovala kdekoľvek – nestretne so žiadnym problémom a narazí len na samých dobrodincov.  

Toto čítanie radím k priemeru v prípade, že nebudete mať príliš kritickú náladu a nad mnohé sa dokážete povzniesť.

 

-sa

 

**************************************

jb.hedvabna-smycka.jpg

Hedvábná smyčka  Jo Beverley   

Peregrine Periam, nejmladší syn hraběte Hernescrofta, nikdy vážně neuvažoval o založení rodiny. Pokud má ale zdědit tudorovské rodové sídlo Perriam Manor, k němuž se váže život sedmi generací jeho předků, nic jiného mu nezbývá. Nemůže připustit, aby s ním zanikla jeho rodová větev a rodina navždy ztratila majetek, na který má nezadatelné právo. Zároveň však musí splnit záludné podmínky svého bratrance Gilese Perriama, které stanovil ve svém testamentu připomínajícím spíš rafinovanou mstu. Jedna z nich Peregrina zavazuje ke sňatku s Claris Mallowovou, dcerou Gilesova přítele Henryho a ženy, k níž se zesnulý šlechtic v mládí nepěkně zachoval.

Umírající Giles Perriam spatřuje v tomto svazku naději, že se v posledních okamžicích života zbaví prokletí, které mu zničilo život a připravilo ho o manželky i dědice. Problém je však v tom, že Peregrine tuto Claris Mallowovou nezná a ona si ho za žádnou cenu nemíní vzít. Přitom má jen měsíc na to, aby mladou ženu žijící v chudobě přesvědčil k alespoň formálnímu sňatku, uchránil cenný majetek a zabránil, aby neznámé prokletí, o němž se zmiňoval zesnulý Giles, přešlo na jeho rodinu. (Baronet, 2015)

 * * * * * * *

   Peregrine Perrinam alias Perry sa dozvedá, že by mohol dediť sídlo Perriam Manor po svojom umierajúcom vzdialenom bratrancovi Gilesovi. Ich vzťah nie je veľmi vrúcny, čo je dedičstvo dvoch rozdelených rodinných vetiev. Rovnaký je aj Peregrinom postoj k spomínanému pastvu, o ktorý jeho vetva rodiny prišla podľa jeho mienky nie veľmi korektným spôsobom. Osud vie však byť vrtkavý, a tak Giles napriek všetkým snahám umiera bez dediča. Návrat dedičstva do Peregrinovej vetvy rodiny však má trpkú príchuť. Dôvodom sú Gilesove podmienky prechodu sídla na Perryho, ktorými sa chcel aspoň sčasti pomstiť. Perry si síce môže myslieť, že Giles pred smrťou zošalel, ale bratrancova viera, že jeho a jeho rodinu ktosi preklial, je príliš reálna. Presvedčenie, že kliatbu môže zrušiť jedine Perryho manželstvo s neterou istej Claris Mallowovej, je zakotvené v závete a ak Perriam Manor nemá pre Peregrinovu rodinu ostať naveky nedosiahnuteľný, Perry sa s nimi bude musieť zmieriť.

  Takto začína úvod k rozsiahlej bezmála 450-stranovej knihe. Celý problém s dedičstvom Perriam Manor tkvie v starom spore medzi dvoma sestrami a klenie sa celé desaťročia v rodine. Vysvetľovať ho by bolo zbytočné. Stačí fakt, že Perry sa podmienkam dedičstva po bratrancovi nemôže vyhnúť, a to aj kvôli nezlomnej a sebeckej otcovej snahe dostať ho do svojej moci. Trochu predbehnem a poviem, že postava Perryho otca – nakoniec tak ako mnoho ďalších motívov v tomto príbehu – slúži len na to, aby autorka vytvorila celkom zbytočný spor, ktorý má na záver dosah na vzťah hlavných hrdinov a jeho konečný dôsledok je len v tom, že natiahne príbeh o zbytočné tri záverečné kapitoly. Ak z predchádzajúcich viet zaznieva nie veľmi pozitívne stanovisko, obávam sa, že predznamenáva môj pocit z tejto knihy, ktorá ma, priznávam hneď na úvod, výrazne sklamala.

  Perry síce tvrdí, že na manželstvo nemá čas, lebo sa venuje politike a jeho život sa točí okolo dvora, takže na manželku a deti v ňom niet miesta, podľahne však Gilesovým podmienkam a vyberie sa za svojou potenciálnou manželkou. Claris Mallowová, ktorá zdedila meno po svojej tete (a nielen to), žije v prenajatom domčeku s prezývkou Levanduľový kvietok spolu so svojou starou mamou (z otcovej strany), jej spoločníčkou Ellie a bratmi-dvojičkami. Ako deti bývalého miestneho kňaza po jeho smrti o domov prišli, a tak žijú skromne. Napriek tomu, že sa stará o každodenné prežitie, je spokojná. Jej stará mama Athena je trochu nekonvenčná, okrem toho iste nie je vzorom matky, keďže svojho syna aj manžela opustila, je zástankyňou ženskej rovnosti a je vášnivá bylinkárka. Na túto vášeň však po nečakanom zvrate – keď osud privedie na prah ich domu Perriama – rýchlo zabúda a stáva sa z nej sebecká žena, ktorá myslí znova na kadečo, čo nazýva nekonvenčným životom, len nie na rodinu. Claris je vykreslená ako výbušná osoba, ktorá je presvedčená, že sa o všetko dokáže postarať sama a je rozhodnutá za žiadnych okolností sa nevzdať svojej samostatnosti. A hoci je Perry potom, čo vidí, v akým podmienkach žije, presvedčený o tom, že jeho ponuku na zabezpečenú budúcnosť po jeho boku nemôže neprijať, Claris akýsi dôvod na vyrovnanie nešváru z minulosti nezaujíma a Perriama vyženie s pištoľou v ruke.

  Už toto stretnutie s hlavnou hrdinkou mi napovedalo, že si nepadneme do nôty. A moje sympatie k nej postupujúcim príbehom veru nestúpli. Perry si uvedomuje, že nemôže zlyhať, preto sa obracia o pomoc, kam môže. Ako prvá je mu naklonená sama Athena, lebo hoci jej vnučka nie je rozhodnutá, ako Perrymu odpovie, ona nemieni ďalšiu zimu prežiť v polorozpadnutej chalupe a tak milému nápadníkovi naznačí, kde je Clarisino slabé miesto – jej bratia. Perry tak vyrukuje so silnou kartou – mohol by zabezpečiť budúcnosť jej jedenásťročným bratom. A to je argument, ktorému je okrem iných náznakov, čo všetko vzťahom s ním Claris získa, len ťažké odolať.

  Do hry vstupuje aj markíz Ashart so svojou manželkou Genovou, ktorí trávia leto na neďalekom letnom sídle v Cheynings. A je to práve Genova, ktorá sľubuje, že Perrymu pomôže s dvorením – Perry má dať Claris „ochutnať“, čo všetko manželstvom s ním získa, jeho úlohou je urobiť na ňu dojem, má v pláne chytiť ju do „hodvábnej slučky“ (toľko k vysvetleniu názvu knihy). Genova má ale jednu podmienku – s pomocou Ashartovým právnikov spíše predmanželskú zmluvu. Toto je – ako sa v knihe niekoľkokrát spomenie a objaví v niekoľkých motívoch – akýsi výraz malej vzbury ženy, ktorá vo svete mužov stráca slobodu. Ja som v tom videla iba obyčajný stereotyp a reči o možnej nezávislosti či rovnoprávnosti žien mi prišli v príbehu zbytočné. Iste, v kontexte doby majú svoje miesto, ale v romantickej knihe by som sa bez nich pokojne obišla. Iným stereotypom je tu postava statkára Barnetta. Ten vystupuje ako Clarisin možný nápadník a Perriamova konkurencia, ale jeho vklad do príbehu je len ďalším motívom, ktorý knihe pridal skôr na stranách ako na kvalite a originalite.

  Claris nakoniec Perryho návnadám skutočne neodolá (nič iné by čitateľ ani nečakal), no nečakajte pri tom nejaké výnimočné slovné prestrelky či pokusy o zvádzanie. Vzťah medzi Perrym a Claris je od začiatku... nuž nemastný-neslaný (sám Perry svoju nastávajúcu od začiatku považuje za obyčajnú a nevýraznú). Svadba je teda dohodnutá a súčasťou dohody je aj to, že Perry sa od manželky bude držať ďaleko. Nakoniec, sám plánuje stráviť s ňou len nevyhnutných tridsať dní v roku, ktoré mu diktuje závet a svojho života v Londýne sa nemieni vzdať. Claris je prinútená odísť k lady Ashartovej, kde sa má pripraviť na svadbu.

  Príbeh sa do pobytu v Cheynings vlečie, trvá takmer nekonečne dlho, kým sa Perry a Claris vezmú. Všetko je to lemované nekonečným rozjímaním o všetkom, čo Claris okolo seba vidí a pripomínaním toho, že premenu na urodzenú lady nezvládne. Vzápätí však odmietne návrat do starého domu v dedine, kde doteraz žila. Neustále opakovanie toho, ako asi bude odteraz jej život vyzerať, opisy toho, ako vyzerajú veci, ktoré jej Perriam zadovážil, a náhle váhanie, či robí dobre, že so svadbou súhlasila, ani predikovanie problémov so služobníctvom, príbeh nijako nepozdvihujú. Nezmení sa to ani po príchode na Perriam Manor, ktoré sprevádza jeho prehliadka, vysvetľovanie usporiadania miestností, vzťahov a dohoda o dvoj-trojdňovom divadle pre služobníctvo, aby sa o mladomanželoch okamžite nerozšírili reči. Autorka sa zbytočne venuje detailom – výšivkám na oblečení, výzdobe stien izieb, uisteniu, že Claris si môže v dome a v jeho okolí presadiť akékoľvek zmeny. Jo Beverley je rozvláčna a nudí. Čitateľ očakáva čosi, čo príbeh pozdvihne z priemernosti a opisu bežných činností, ale bohužiaľ, nič také sa neudeje.

  Očakávané naštrbenie prímeria medzi Claris a Perrym príde rýchlo – ona sa dozvie o ďalšej podmienke závetu a zistí, že s Perrym bude nútená stráviť viac času, ako predpokladala (do konca roka už totiž veľa času neostáva a spomínaných 30 dní by ich malo prinútiť byť spolu dlhšie, než si ona predstavovala). Clarisina adaptácia na nové prostredie je preverbalizovaná, opäť zdĺhavá a nudná – nové povinnosti, čo má a nemá urobiť, ako sa vysporiadať s novým postavením, ako urobiť dojem na služobníctvo a susedov, starosti okolo bratov, zabezpečenie učiteľa, čo doplniť do šatníka, kam nasmerovať svoj denný režim... Občasné narážky na kliatbu, ktorá ich zviedla dokopy, dlho nikam nevedú a zrejme majú nastoliť akúsi atmosféru, ktorá je však dlho bez efektu. Je tu množstvo slov, banálnych rozhovorov plných prázdnych fráz, udalostí (ako napr. odstraňovanie brečtanu, ktorý obopína celú stavbu sídla), ktoré ale nikam nevedú a skôr vyvolávajú nedočkavý pocit, kedy už konečne toto skončí a dej sa pohne kamsi ďalej. Stane sa tak vôbec po dvoch stovkách strán?

  Claris dokonca prepadne náhlej túžbe po dieťati, a tak sa odohrá prvá manželská noc, ale aj tá je plná prázdnych slov. Keď Perry konečne odchádza do Londýna, nastáva otázka, čo sa bude diať ďalej. Čitateľ aj bez predvídavosti rýchlo uhádne, že nebude trvať dlho, kým sa Claris vydá za ním. Autorka si však necháva priestor na to, aby ozrejmila onú Perryho politickú angažovanosť. Predstavuje sa jeho snaha nájsť zradcu (len poznamenám, že sa pohybujeme v oblasti opakujúcich sa anglicko-francúzskych sporov, ktoré sa skončili až pri Waterloo) z kráľovho okolia, k čomu mu má dopomôcť jeho pohyb v kruhoch admirality. Ktosi donáša Francúzom a Perry spolu s Rothgarom a Cynom Mallorenovcami je poverený touto misiou. Do Perryho problémov sa zapletie aj jeho otec, ktorý od neho žiada, aby zmenil svoj závet a Perriam Manor prepísal na neho. Po neustálej pripomienke kliatby sa navyše Perry rozhodne zistiť celé pozadie vzťahu medzi bratrancom Gilesom a Clarisinou tetou, lebo „Perry byl odjakživa přímo posedlý luštením nejrůznejších rébusů a hádanek, a když si teď na svého koníčka vzpoměl, musel se trochu ironicky pousmát. (...) Občas se ale pouštěl do pátraní po různých záhadách jenom pro vlastní zábavu. Výsledky si však většinou nechával pro sebe, protože se za mnohými tajemstvími skrývali ututlávané skandály.“ (s. 257) Takže sa objavuje náplň nasledujúcich 180-tich strán, ktoré by mali príbeh zavŕšiť.

  Claris pred odchodom do Londýna väčšinu času triedi veci v podkroví a debatuje s Ellie. Čítanie o kusoch bielizne a vecí, ktoré sa dajú či nedajú zachrániť, veru nie je nijako zaujímavé. Otázka, či tomu celému pomôže návšteva Londýna a opätovné stretnutie s Perrym, zrejme nepotrebuje odpoveď. Claris sa tiež chce zbaviť zlého pocitu z kliatby, a tak svoj pobyt v hlavnom meste využije na to, aby navštívila miesto, kde žila jej matka so sestrou. Inak svoj čas netrávi nijako akčne. Stránky napĺňajú ďalšie rozhovory, ktoré budia dojem, že sú tu preto, aby vyplnili tých siahodlhých 400 strán. Athena sa v Londýne cíti ako ryba vo vode a je jasné, že o rodinu sa príliš nezaujíma, Perry odhaľuje zradcov, ale jeho pátranie je znova skôr o slovách a je vlastne také nevýrazné ako väčšina motívov v tejto knihe. Jedným slovom... nekončiaca nuda a koniec knihy je stále v nedohľadne. Clarisino pátranie po dôvodoch a podstate kliatby rovnako nemá potenciál nadchnúť – napriek výletu do nebezpečnej časti Londýna, kde ju aj s Ellie prepadnú – hoci smeruje k odhaleniu akéhosi tajomstva, ktoré čitateľ už dávno odhalil. Záver ho len potvrdzuje. Z kliatby, ktorou celý príbeh začal, nakoniec nič nie je. Lebo ako Perry zisťuje, Claris je vlastne ideálna manželka.

  Vzťah medzi Perrym a Claris je celú dobu vlažný. Žiadna chémia sa nedeje. Obaja sú odťažití a ak uvažujem o nejakej náklonnosti, je to veľmi nepresvedčivé. K hrdinom som si ako čitateľ nedokázala vytvoriť počas čítania žiaden vzťah – a to sa mi popravde nestáva často. Podľa mňa nemá ani jeden z nich žiadne potenciál zaujať. Sú nevýrazní, presne takí ako ich vzťah – vlažní ako „psí čumák“. Žiadna iskra z nich – ako z celej knihy – nesyčí. Ich spoločné chvíle boli pre mňa nepresvedčivé a nezaujímavé (nemám na mysli opis „žhavých“ scén, mám na mysli iskru, ktorá tu chýbala, čosi, čomu by som uverila, že to medzi nimi bolo naozaj úprimné a „láskyplné“, ako o tom presviedčajú autorkine slová v poznámke na konci). Chcela som, aby mi bol aspoň jeden z nich sympatický, ale ani z Perryho nevyžaruje onen povestný „appeal“. Obaja sa strácajú medzi riadkami a medzi množstvom zbytočných slov, ktorými ich autorka obklopila. Pre mňa sa utopili vo fádnosti a niektoré ich rozhovory atakovali moju hranicu znesiteľnosti.

  Tento príbeh podľa mňa autorke nevyšiel. Podľa môjho názoru sa časová ani finančná investícia do tohto knihy neoplatí, pokiaľ nie ste zanietená fanúšička Jo Beverley – v opačnom prípade by som odporúčala siahnuť po niečom inom. 

-sa

 

 

__________________________________________________________________

Lovers & Ladies Jo Beverley

732946.jpg

 Stanforthská tajemství Jo Beverley

Lady Chloe Stanforthová je teprve třiadvacetiletá vdova, která spravuje rodové sídlo Delamere Hall po manželově smrti úplně sama. Ačkoli k velkému domu u moře nesmírně přilnula, bude si muset najít nové útočiště, protože sídlo zdědil manželův příbuzný Justin Delamere, jehož kdysi tajně milovala. Její situaci navíc komplikuje řada záhadných, nevysvětlitelných událostí, které se odehrály během uplynulých dvanácti měsíců.

Justin Delamere, který se nedávno vrátil z války, doufá, že se konečně bude moct ucházet o krásnou Chloe, ale místo toho je nucený najít v Delamere Hallu ztracené dokumenty, které mohou usvědčit Chloe z vlastizrady, a možná dokonce z vraždy. Oba mladí lidé musí svést osudový vnitřní boj: Může Justin věřit ženě, po níž vždy toužil? A může se Chloe svěřit se svými tajemstvími muži, na němž závisí celý její budoucí osud? (Baronet, 2016) 

 ************   

   Keď Chloe utekala z dievčenskej školy, aby sa vydala za Stephena, lorda Stanfortha, netušila, že bude jeho manželkou tak krátko. Rovnako ako netušila, že náhle citové vzplanutie čas otupí a posunie kamsi inam. Nie žeby nebola spokojná, ale k dokonalému šťastiu jej po Stephenovom boku čosi chýbalo. Teraz je Stephen mŕtvy a jeho miesto po smrti ďalšieho dediča v rade, Georgea, by mal zaujať bratranec Justin. Justin pre Chloe nie je neznámou rodinnou postavou. Kedysi totiž pomáhal svojmu bratrancovi uniesť ju, ale po ich svadbe sa vyparil. Zaujal miesto v armáde a odišiel do bojov.

  Teraz nastal čas vrátiť sa a prevziať post lorda Stanfortha. Mladá lady si uvedomuje, že zo sídla bude musieť odísť, len čo novému majiteľovi predá všetky kompetencie a len čo mu vysvetlí všetko o fungovaní miesta, o ktoré sa doteraz starala. Vo svojej podstate je so situáciou zmierená a dobre vie, že sa jej napriek manželstvu za pätami neustále tiahne biľag nezodpovedného škandálu, ktorý kedysi so Stephenom vyvolala. Stretnutie s Justinom ju znepokojuje z dvoch základných dôvodov. Jedným je, že si uvedomuje, že by sa mala znova vydať a najlepšou voľbou by bol usadlý, takmer nudný patrón, ktorý by sa o ňu postaral. Táto predstava sa však prieči jej tak trochu nespútanej povahe. A druhou je neustále sa vracajúca myšlienka, že sa vydala za nesprávneho bratranca. Tá nakoniec na ňu číha po Justinovom návrate na každom kroku. Chloe s tým vedomím bojuje, pretože Delamerovi muži boli vždy nezodpovední, ľahtikárski a príliš si užívali život.

  Justin sa na sídlo vracia nielen prevziať svoje dedičstvo, ale prichádza sem s nečakanou úlohou. Tou ho poveria bývalí nadriadení. Má zistiť, kam sa stratil zoznam francúzskych špiónov sídliacich v Anglicku. Keďže sa odovzdanie zoznamu priamo týkalo Stanfortha, podozrivá je dokonca aj sama Chloe. Justin si na pomoc privedie priateľa Randala Ashbyho.

  Na sídle sa do príbehu zaplieta viacero postáv zvnútra i zvonka. Najmä Chloeina stará mama, matka mŕtveho Georgea, jeho manželka Belinda, ktorá sa za Georgea vydala nečakane a celé okolie má problém s jej pôvodným spoločenským statusom, pretože nepatrí do vyššej spoločnosti. Do hry zasahuje aj niekoľko slúžiacich, obyvateľov okolia a aj Georgeov priateľ Humphrey Macy. Autorka tak rozohráva množstvo situácií. Samotné pátranie po zmiznutých dokumentoch však nakoniec ani pátraním nie je. Tajomstvo je odhalené už na začiatku, ale autorka sa ho snaží tlačiť pred hrdinami až do úplného záveru príbehu. Zoznam sa totiž pašoval vo voskovom ovocí. Prísť na podstatu problému musí samotná Chloe, ktorej nejde do hlavy, prečo má niekto taký eminentný záujem o jablká. A je to ona, kto upriami pozornosť všetkých inam, lebo doteraz si nikto neuvedomil, že francúzske slovo „pomme“, označujúce jablko, je rovnako súčasťou spojenia „pomme de terre“, teda označenia zemiaku. Iste, uznávam, že v takom príbehu sa objavuje isté zjednodušovanie, ale aby si čosi také neuvedomil celý vládny anglický tím, ktorý sa zmiznutím takých dôležitých dokumentov zaoberal... Toto prosím nie. Mimochodom, autorkina snaha vsúvať do textu francúzske výrazy ma viac rozčuľovala, než pôsobila módne.

  Zápletku sa autorka pokúša oživiť jedným úmrtím a jedným napadnutím sluhu, ale príbehu samotnému to vôbec nepomáha, a nič to nerobí dokonca ani s jeho dynamikou. Vo svojej podstate sa nič nemení a riadky sa ďalej čítajú vlažne. Odhalenie, že po zozname pátra aj ktosi iný, nie je nijako prekvapivé, rovnako ako nie je prekvapivá jeho identita. Celé naháňanie za zemiakmi či jablkami sa točí okolo toho, ako dokázať, že Belinda má so zoznamom čosi spoločné a ako z nej vymámiť viac informácií o tom, kam ho ukryla. Pokus odhaliť pozadie Belindinho vzťahu k mŕtvemu sluhovi Frankovi a skutočného dôvodu, prečo sa vydala za Georgea, iba umožňuje hlavným hrdinom presúvať sa z miesta na miesto. Hoci miesto úkrytu musí byť čitateľovi od začiatku jasné, pretože sa v riadkoch skloňuje tak často, až sa z toho čitateľ musí cítiť presýtený a príliš to bije do očí. Že sa do veci Belinda zaplietla tak akosi nechcene, je zjavné. Dopadnutie skutočného „zločinca“ neprináša žiadne pozdvihnutie.

  Chloe a ani Justin ma nijako neohúrili. Justin je vzhľadom na svoje poverenie v celom príbehu príliš pasívny. Obaja tak akosi od začiatku vedia, že sa milujú. Ani jeden z hrdinov nedisponoval ničím, čím by si získal moje sympatie. Výrazného budovania vzťahu a romantiky samotnej sa čitateľ nedočká. Iba ak za romantiku považuje naťahovanie sa medzi Chloe a Randalom, čo zrejme malo navodiť žiarlivosť z Justinovej strany. Ono, tá žiarlivosť príde, ale na mňa nevhodne a príbehu ani vzťahu ku Chloe to nepomáha. A milo na mňa nepôsobili ani nenápadné strkance zo strany samotného Randala či Chloeinej starej mamy.

  Autorka ma týmto príbehom neohúrila a ani nenavnadila na čítanie ďalších. Je to taký šedý priemer, nevýrazný, ktorý skončí zabudnutý v šedi mnohých iných podobných príbehov. Ak sa rozhodnete čítať, nečakajte nič ohurujúce, hoci nevylučujem, že toto môže niekomu vyhovovať. Príbeh sa dokonca niekomu môže zdať zábavný a milý. Mne sa pri všetkej snahe taký nezdal.

  Séria Milenci a dámy patrí k autorkiným ranejším počinom. Zaujímavo vyzerajúca anotácia ma na čítanie tejto časti zlákala. Musím však pripustiť, že som vyššie spomenutú skutočnosť mala vziať do úvahy, pretože je na príbehu citeľná. Príbeh by som hodnotila inak, keby som mala o dobrých dvadsať rokov menej, takto bohužiaľ neviem vo svojej optike aplikovať nadhľad. Pri časovej aj finančnej investícii do knihy mi totiž nadhľad nekompenzuje pocit zbytočne vynaložených prostriedkov. Akosi očakávam viac. Škoda, že to človek nevie skôr, než knihu otvorí a prípadne dočíta. Ak sa chce vyhnúť sklamaniu, zrejme neostáva iné, iba vypožičať si ju z knižnice. Nie je to pre mňa „skvost“, ktorý by sa skvel v mojej osobnej knižnici a bohužiaľ jej prislúcha osud ostať kdesi nepovšimnute zapadať prachom. Mimochodom, zdá sa, že je to osud, ktorý po ďalšej skúsenosti s knihami Jo Beverley predznamenáva, že s veľkou pravdepodobnosťou meno tejto autorky zo svojho zoznamu sledovaných autoriek historických romancí nadobro vyškrtávam. Zrejme ma rozmaznala iná, pre mňa kvalitnejšia a príjemnejšia čitateľská skúsenosť a popravde, ja sa vo svete romancí nechávam rozmaznávať rada. Dávam 2 a pol . 

-sa

 

 

 

_______________________________________________  

 http://www.jobev.com/

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.