Červená knižnica

V erbu slunce Arnette Lambová

Děj románu se odehrává v první polovině 18. století na hranicích Anglie a Skotska. Krásná hrdinka se vrací po letech strávených nedobrovolně v Anglii zpět do rodného kraje, který byla nucena ve svých čtyřech letech za záhadných okolností opustit. Celý svůj dosavadní život strávila v diplomatických službách královny Anny, která ji nyní posílá urovnat spor mezi dvěma zemany žijícími na opačných stranách Hadriánova valu. Na první pohled se její poslání zdá jako jednoduchá záležitost. Avšak návrat do rodného kraje se nečekaně komplikuje... Podaří se jí rozuzlit dávné rodinné tajemství? Jsou to jen strašidelné stíny minulosti či snad oživlé legendy? O tom se dočtete na stránkách tohoto napínavého příběhu. (Levné knihy, 2011)

¥ ¥ ¥

Miriam MacDonaldová pochádza zo Škótska. Na svoje detstvo však nemá najkrajšie spomienky a z jej minulosti sa ozýva zabudnutá tragédia. So žiadosťou o nájdenie vrahov svojich rodičov u kráľovnej príliš nepochodila a jej ostrý jazyk vyvolal vládkynin hnev. Nemá na výber. Ak sa nechce za trest vydať za starnúceho ministra kdesi za hranicami Anglicka, musí prijať poslanie na anglicko-škótskom pomedzí. Miriaminými skúsenosťami a schopnosťami by sa mohol chváliť nejeden muž. Má to byť sebavedomá, silná osobnosť, no autorka prisudzuje Miriam také diplomatické zásluhy, že to nemôžete prijať, ani keď si založíte desať ružových klapiek na oči. Azda nie je nič, čo by Miriam nedokázala – nadaná, všestranná, zručná, bystrá, spravodlivá, scestovaná, dokonca vie riadiť sane, šermuje, má bezchybnú pamäť... ťažké čo len vymenovať. O kráse ani nehovorím.

V Kildaltone, kam Miriam pricestuje so svojím sprievodom, nenachádza obávaného škótskeho vodcu, ale bláznivého lorda s okuliarmi s hrubým sklom a v parochni. Za toho zlého označuje baróna Sinclaira, soka z druhej strany hranice. Situácia sa Miriam zdá nanajvýš podozrivá a je odhodlaná prísť veci na koreň. Duncan Kerr dúfa, že v prestrojení zistí taktiku i slabosti hviezdy anglickej diplomacie Miriam MacDonaldovej a samozrejme ju aj odradí. Služobníctvo i milujúci poddaní hrajú divadielko spolu s Kerrom.

Kerr Miriam zvádza, ona sliedi po hrade a hľadá tajomstvá, ktoré by jej pomohli vysvetliť, čo jej nesedí. Chce objaviť dôkazy na rýchle vyriešenie dlhoročného sporu. Kto hľadá, nájde... Miriam odhalí skrytý vchod do hradu Kildalton a práve tu sa v tmavý večer stretne so záhadným Pánom Hraníc. Ten jej sľúbi pomoc na oplátku za... trochu potešenia. A Miriam naozaj nemá zábrany vrhnúť sa mu hneď pri prvom stretnutí do náruče. Podotýkam, že pri rozlúčke sa Miriam pýta: parafrázujem ...Uvidím ťa ešte niekedy?... Ako ťa spoznám? V tej tme neviem, ako vyzeráš... Pán Hraníc, táto miestna obávaná legenda, záruka spravodlivosti, pomstiteľ, tajomstvami opradený duch, temný zvodca, za ktorým vzdychá nejedna žena, v záujme zachovania skrytosti svojej identity na môj úžas vyhlási, že je chovateľ prasiat! Pán Hraníc chová prasatá? Chápem, že v snahe zmiasť Miriam potrebuje niečo vymyslieť, ale také blbosti? Aj s prižmúrením očí ako vtipné to na mňa nepôsobilo.

Hrad skrýva aj iné prekvapenia, napr. tajné chodby, slúžiace Duncanovi na nepozorované úniky a sledovanie hostí. Miriam sa zmieta medzi priazňou dvoch mužov. Odhaľuje, že ťažkopádny gróf Kerr má aj inú stránku. Aj keď hra na hlupáka je divadielko, Kerr spomína v každom rozhovore ryby a je tými neustálymi rečami o rybárčení otravný.

Zblíženie medzi Miriam a Duncanom, ktorý je jej tajným milencom, na mňa neurobilo dojem a rýchlosť, akou riešia, viete, tie intímne záležitosti a okamžite hovoria o láske, nemá s romantikou nič spoločné. Lascívne obrazy ma od čítania skôr odradzovali. Erotické scény k romancám patria, priznajme si, že ich v nich čakáme. Myslím si však, že opísať ich je tak trochu umenie a Arnette Lambová v mojich očiach nezabodovala. Nefungovalo to. Okolnosti rozhovoru medzi Duncanom a jeho najbližším kamarátom po spoločnej noci milencov sú pre mňa nereprodukovateľné, a tak ostanem pri fakte, že hneď ráno Miriam zmizne bez rozlúčky na druhú stranu hranice, ku Kerrovmu úhlavnému nepriateľovi barónovi Sinclairovi.

Obávaný a tajomný Pán Hraníc priláka Miriam späť milostným listom. Duncan zvažuje, či sa Miriam prizná a odhalí svoju hru s dvojitou identitou. Rád by si ju vzal za ženu. Miriam si dá dve a dve dokopy. Pán Hraníc a gróf Kerr sú jedna osoba. Toto nebezpečné poznanie Duncan ešte chvíľu popiera.

K rivalite medzi Kerrom a Sinclairom prispieva aj spor, ktorý vedú o poručníctvo nad Kerrovým synom. Mimochodom tento chlapec nespokojný so svojím menom, a hľadajúci si neustále stotožnenie s nejakou významnou osobnosťou, je prípad pre detského psychológa, no v konečnom dôsledku dieťa bez výchovy. Kerr nechce svojho syna podľa zmluvy o výchove zveriť bývalému svokrovi. Duncan si myslí, že Miriaminým cieľom je dohliadnuť na svokrove právo, a tak sa jej túži pomstiť. Zabije dve muchy jednou ranou, keď sa zbaví Pána Hraníc a Miriam prinesie jeho zakrvavený plášť s tým, že ho roztrhal divoký býk  . Zlomí jej to srdce, pretože čaká dieťa.

Na dychtivú vervu, a akou Miriam túžila pomstiť smrť svojich rodičov, akosi autorka pozabudla a venovala tomuto motívu iba pár Miriaminých spomienok z detstva. Hľadá útechu. Netrvá dlho a Miriam vidí v okuliarnatom grófovi s parochňou muža, ktorý by si ju mohol vziať. Keď sa Duncan Kerr konečne prizná, že je Pán Hraníc, samozrejme vyvolá u Miriam pobavenie. Dokazovanie a následné zmierovanie je ako detská hra na piesočku medzi dvoma deckami bez dozoru. Iste, očakáva sa, že sa všetko na dobré obráti. Tu nadôvažok rozhoduje v spore na hranici medzi nepriateľmi kráľovná a to vo všetkých bodoch v Kerrov prospech. Samozrejme s výrazným Miriaminým diplomatickým prispením.

Komu kritika kazí osobný dojem z tejto knihy, nech nasledujúce riadky preskočí.

Druhé vydanie tejto knihy ako „najúspešnejšej romance“ pre mňa ostáva záhadou. V tomto prípade by malo platiť málo je niekedy viac. Premotivované a zároveň odmotivované, zo všetkého trochu, no bez tmeliacej prísady, ktorá by to držala pekne pokope. Najlepšie by bolo, keby Lambová vybrala zo svojich nápadov len dva, tri a poriadne ich učesala. Je ich tu toľko a sú smiešne i trápne. Nejeden z nich je obyčajný gýč a klišé. Ťažko hľadám medzi nimi niečo, čo by sa mi páčilo. Viem, viem... kdesi medzi riadkami mal byť ukrytý humor, no mňa to nepobavilo. V mnohých chvíľach išlo z mojej strany o silené čítanie, nehovoriac o scénach, ktoré ma nútili dvíhať oči k literárnym nebesám. Lambová ma neoslovila ani svojou predstavivosťou, ani postavami, ani rozprávačským štýlom. Bol pre mňa problém zvyknúť si na štylizácie ako: „...Miriam sa podobala jaguárovi, ktorý čaká na vhodný okamih, aby mohol zaútočiť...; Pripadal si ako tanečník, ktorý práve korčuľuje na tenkom ľade.; To on mal viesť záchranný tím...; ...sú fandovia hazardných hier...; ...väčšina moderných mužov do detskej izby ani netrafí...“

Aj oddychové čítanie by malo mať istú kultúru a prijateľný koncept. Prirovnám knihu k pozošívanému patchworku, ktorý však pri bližšom pohľade nevyzerá esteticky a podľa môjho názoru by editor urobil lepšie, keby ho Lambovej vrátil na prepracovanie. Nuž čo, po prečítaní vydychujem úľavou, že už je koniec. Hodnotenie by si zaslúžila skôr moja vlastná snaha ako tento príbeh. Na rebríčku sklamaní sa posúva na popredné miesta.

si-

 ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥

Nevěsta z Inverness 

Arnette Lambová

Skotská Vysočina, 1309.
V dobách války za skotskou nezávislost byla Meriden ještě malé dítě, přesto byla vybrána, aby do rukou svého chotě jednou vložila obřadní meč vůdce skotského lidu. Lstivý anglický král Edward I. však rozhodl, že si vezme neurozeného a nevzdělaného muže z lidu… syna místního řezníka.
Mladý Revas MacDuff, i když není urozené krve, ale v srdci je neohroženým bojovníkem za nezávislé Skotsko, s takovým údělem souhlasí. Zcela odlišný názor má však jeho budoucí tchán, který by raději viděl svou dceru mrtvou, než aby musel požehnat takovému sňatku. Meriden se proto rozhodne, že se uchýlí do kláštera a svůj život vloží do rukou božích. (Levné knihy, 2007)

¥ ¥ ¥

Rod Macgillivrayovcov už mnoho storočí prináša v podobe dcér nádej pre kráľovstvo na Vysočine. Edward Plantagenet má jednoznačnú odpoveď na tento škótsky sen. Zosmiešnenie legendy a poníženie škótskej princeznej sobášom s neurodzeným chlapcom. Rodina za Meridene nebojuje, ba naopak je ochotná obetovať jej život. Iba jeden človek berie sľub daný pri svadobnom divadielku vážne - Revas Macduff. Sľub, že sa z neho stane muž schopný ochrániť svoj majetok a manželku.

Po rokoch Revas svoju manželku nájde v anglickom opátstve Scarborough a unesie späť do Škótska. „Nevesta“ je nielen súčasťou mocenských plánov, ale v prvom rade ju musí Revas presvedčiť, že neodmysliteľne patrí do jeho osobných predstáv o spoločnej budúcnosti. Do idylky plnej detí a škótskych tradícií.

Za Merideninou nechuťou vrátiť sa na Vysočinu sú bolestné spomienky a hrozná skúsenosť s únosom. Revas je odhodlaný prejaviť dostatok trpezlivosti, no vďaka Meridene je toto predsavzatie ozajstnou skúškou. Hašterivá, nepoddajná, hrdá, neústupčivá, no rovnako vyľakaná žena hľadá a využíva všetky dostupné spôsoby, ako sa brániť. Tiež je odhodlaná nedarovať nič Revasovi lacno, a už vôbec nie samu seba či vysnívanú Nevestu. Má jedinú túžbu - návrat do Anglicka. Najúčinnejšou zbraňou je jej jazyk.

Revas chce udržať jednotu medzi rodmi, k čomu potrebuje Merideninu pomoc. Naopak Macgillivray, Meridenin otec, sa snaží poštvať rody proti Revasovi. Je pre Macduffa a jeho plány stále nebezpečenstvom. Autorka do sporov zakomponovala aj politiku okolo Roberta Brucea.

Revas sa naozaj snaží spraviť na svoju nevestu dojem a deň za dňom ju priviesť späť k láske ku Škótsku. Vystavia pre ňu nový hrad a zariadi ho pohodlím, čo Meridene nedoceňuje. Všetky praktické záležitosti okolo Nevesty určujú Stanovy, ktoré sa dodržiavajú. Ide o kroniku Merideniných predchodkýň. Ovplyvňuje každodenné rituály celej domácnosti až do takých podrobností ako je napr. jedlo či kúpeľ. Pravdepodobne by ma to na Merideninom mieste tiež rozčuľovalo.

V podstate sa Revas s Meridene prú na dvoch vetách - ona by ho pri každej príležitosti rada videla mŕtveho, on by jej rád dokázal svoju túžbu. Nanešťastie to nebolo to jediné, čo sa na stranách knihy opakovalo. Meridene mi neustále pripomínala tri veci: Revas ju chce iba využiť na získanie koruny, čoskoro dosiahne anulovanie manželstva, Revas má kdesi v zálohe dvadsať roztúžených žien... a tak stále dookola.

Pokiaľ sa Revas nezmocní Chaplingu (meč, ktorý mu môže priniesť len Nevesta; momentálne vo vlastníctve Macgillivraya) čo najskôr, jednota rodov sa rozpadne. Meridene sa však odmieta zapliesť do škótskej politiky. Rozoberanie otázky postavenia žien v stredoveku nechám na iné fóra. Meridenine slová sú jedovaté a v hlave má iba myšlienku na vyslobodenie zo zlatého väzenia a útek. Aj tak však čoskoro musí priznať, že sa zamilovala. Čo však zatiaľ nevie, je, že Revas má nemanželskú dcéru.

Revas je mužom činu, no svoje sľuby plní „takticky“, len aby Meridene v Škótsku udržal. Medzitým sa Macgillivray pokúša skoncovať s tradíciou Nevesty. Nechce prísť o moc, bez okolkov ohrozuje život vlastnej dcéry. Autorka nenechala Revasa v naivnej viere, že sa mu na ceste ku korune Vysočiny vo všetkom darí. Aj idealizovaní krásavci musia čeliť záchvevom reality  hoci len preto, aby dokázali ďalšiu zo svojich silných stránok a cností. Manželkinu dôveru stopercentne nezískal.

Meridene využije šancu a pokúsi sa ísť za volaním slobody. Počas úteku sa nechá záludne oklamať a namiesto pomoci sa dočká únosu. Našťastie to pochopí a podarí sa jej vrátiť k Revasovi. Ak chce opustiť Škótsko, musí zvoliť inú taktiku - začať používať rýdzo ženské zbrane. Nakoniec zisťuje, že si život s manželom v celku užíva. Revas plní svoju povinnosť a snaží sa jej pomôcť postaviť sa tvárou v tvár minulosti i budúcnosti na Vysočine.

Mohol by nasledovať idylický koniec, no Arnette Lambová dovolí Revasovi veľké gesto lásky. Podcenil svojho nepriateľa. Karta sa obracia. Ako pre zmenu dostať zamilovanú ženu naspäť do bezpečného Anglicka? Ale ani Nevesta nepovedala svoje posledné slovo.

Kto dokáže prehliadnuť všetky tie Škótske politické záležitosti, dostane zľahka priemernú stredovekú romancu, kam neodmysliteľne patrí únos, lady vo veži, obradový folklór i nejaký ten súboj s mečom. Neobídu vás ani nekončiace hádky. Meridene vo svojej bojovnosti a nepoddajnosti nie je až takou afektovanou hrdinkou, ako to zvykne byť v podobne ladených knihách, aj Revas sa javí ako v celku milý chlapík. Nerobilo mi problémy naďabiť na pekne zoštylizované pasáže, je ich tu dosť. Celkový dojem mi však nenapravili. Nebol to vrchol mojich čitateľských zážitkov, no ani šedé bunky neutrpeli neodčiniteľnú ujmu. Treba tu rátať s prehliadaním niekoľkých preklepov. Príbeh plynie bez zásadne degradujúcich momentov, avšak zanechal vo mne len vlažné pocity. Chýbalo mi to povestné čosi medzi riadkami. Moje hodnotenie ale neznamená, že to tam nenájde nikto iný.

si-

¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥  ¥ ¥ ¥

Guvernantka Arnette Lambová

Juliet Whiteová, služebná z Virginie, přijela do Skotska, aby našla svoji neteř, dítě, jež porodila její sestra krátce před svojí smrtí. Hledání jí přivedlo do hradu Lachlana MacKenzieho, vévody z Ross, kde byla přijata jako guvernantka jeho čtyř nemanželských dcer, které vitální vévoda počal během neřeastného období u skotského dvora. Při pátrání, zda je její malá neteř skutečně mezi vévodovými dětmi, Juliet proniká do neblaze proslulé rodinné historie vévody.

•••

Julie Whiteová opouští slunnou Virginii a po deseti letech se konečně vydává do Skotska, aby zde našla dceru své zemřelé sestry Lillian. Přijme místo guvernantky u nechvalně známého vévody z Vysočiny. Jaké je však její překvapení, když zjistí, že právě jedna z jeho čtyř dcer je její neteří.Odhalí, která z nich to je? Podaří se jí objevit, proč vlastně Lillian zemřela? A je Lillianiným svůdcem skutečně vévoda? A jak je možné, že se do takového člověka mohla zamilovat?
Najde Julie v srdci skotské Vysočiny Lillianinu dceru, ale i odpovědi na své otázky? (Levné knihy, 2010)

(pozn. vyšlo aj pod názvom Darebný vévoda, 2008)

¥ ¥ ¥

Julie Whiteová sa zoznamuje s Lachlanom MacKenziem v nie práve nedelikátnej situácii. Vlastne ho nachytá pri chvíľke so slúžkou. On si z trápneho spôsobu zoznámenia nerobí ťažkú hlavu a otvorene prízvukuje, že má rád ženskú spoločnosť. Julie vie, že má do činenia so sukničkárom, veď predsa dôvodom jej príchodu je pomsta mužovi, ktorý zradil jej sestru a nechal ju umrieť.

Lachlanova domácnosť sa riadi voľnejšími pravidlami, prostoreké služobníctvo uzatvára stávky, či ich pán „dostane“ novú guvernantku. Štyrom rozmaznaným dcéram chýba výchova. Nečudo, Julie je ich pätnásta guvernantka! Deti si vynucujú otcovu pozornosť. Napriek nepochybnej láske jeho správanie ich výchove nepomáha.

Lachlanovo zvádzanie mi skôr pripadalo ako chvastúnstvo. V jeho dome sa asi nenašla žena, s ktorou by niečo nemal. Rovnako otravné je neustále pripomínanie, že jeho obľúbeným zvykom je za zavretými dverami „hubovat služebným“. To Julie o jeho charaktere mnohé napovedá, aj tak však nedokáže odtrhnúť zrak od „jeho tesných nohavíc“. Predsavzatia neskončiť v lordovej posteli premieňa na realitu len s ťažkosťami. Lachlan je miestami vulgárny a aj preto ho nepovažujem za sympatického hrdinu. Pre mnoho iných dôvodov si neviem predstaviť, že by mi taký človek pripadal príťažlivý. Nič by ma neodradilo nechať Julie voľné pole a ešte jej štedro zaplatiť za ulovenie nafúkaného záletníka. Veta: Každá žena by chcela muža ako Lachlan, jedným dychom s konštatovaním: Si jediná na Vysočine, ktorej zatiaľ nevyhrnul sukňu, mi akosi nejde dokopy. Alebo amorálnosť rovná sa príťažlivosť?    

Lachlanovi spôsobuje vrásky šerif Smithson, ktorý si systematicky vybavuje účty so všetkými z klanu MacKenzieovcov. Julie medzitým hľadá rodinnú kroniku, aby našla meno toho pravého muža zodpovedného za neblahý osud jej sestry a jej dieťaťa. Kroniky síce nájde, ale sú písané po škótsky. Lachlan odhalí pravý dôvod Juliinho príchodu. Nemieni sa vzdať dcéry. Pocit zrady si vynahrádza hrou s Julie podľa vlastných pravidiel.

Julie vykrikuje, že „je iná ako ostatné“, ale autorka v konečnom dôsledku vytvorila postavu, ktorá sa nelíši od prototypu žien, ktoré s ochotou podľahnú zvodcom. Žiaden div, keď skončí ako vojvodova milenka. To, čo je medzi Julie a Lachlanom, nenazývam vzťahom, majú jednoducho pomer. Už prvá milostná scéna by sa hodila do filmu pre dospelých. Charakterizovať Lachlana ako v hĺbke duše nežného muža, ktorý volá po láske a po nehe, mi pripadalo ako vtip. Vôbec ma o tejto svojej stránke nepresvedčil. Nemám poňatia, čo na Lachlanovi primälo Julie sa doňho zamilovať. Pomsta z jej strany sa nekoná, pretože si okrem zaláskovanosti všetky Lachlanove dcéry obľúbi rovnako.     

Keď sa MacKenzie vracia s rodinou na hrad, kde prežil detstvo a ktorý získal šerif Smithson, konflikt sa vyostruje. Autorka tu vytvára absurdné situácie, vymykajúce sa reálu. Aj pri troche fantázie mi napr. nejde do hlavy scéna s lustrom. Lachlan pracuje na tom, aby vytvoril podmienky pre spolunažívanie Angličanov a Škótov na jeho území. Keď po ataku unesie Smithsonovho syna, Julie berie spor medzi šerifom a vojvodom do vlastných rúk, čím spúšťa udalosti, ktoré ostro sleduje celé škótsko-anglické mestečko. Spôsob riešenia dlhoročného konfliktu medzi dvoma tvrdohlavými vodcami je azda nápaditý a dokonca vtipný, no na 300-stranový príbeh je to málo. Rozuzlenie sporu prináša aj odhalenie tajností okolo Juliinej sestry a netere.

Obdivujem schopnosť autoriek napísať stovky strán braku zaobalených do dôstojne sa tváriaceho pozlátka. Príbeh mi potvrdil skúsenosť, že pod ním nenájdem, čo očakávam. Ani pri všetkom mojom nadhľade sa mi nedarí označiť román aspoň za priemerný. Premýšľať, čo na mňa zapôsobilo, nebudem. Dialógy zaváňajú katastrofou. Je v nich mnoho nelogickostí. Chvíľami mi unikal ich zmysel. Nepodarilo sa mi stotožniť s akýmsi druhom humoru, ktorý mal byť nepochybne dôležitým komponentom románu. Kniha je akoby bez ladu a skladu, navyše preplnená postavami. Množstvo príhod, situácií a postáv síce dokazuje, že Lambovej fantázia prekypuje invenciou, no pri čítaní sa mi pred očami nakopil zmätok, ktorého akoby úlohou bolo ponúknuť všetko možné, na čo si len spomeniete. Taký švédsky stôl pre čitateľa. Myslím si, že platí staré známe: menej je viac.

Čitateľský optimizmus ma nabádal čakať na čosi, čo príbeh pozdvihne alebo vylepší. Na konci mi bolo jasné jedno: trpezlivosť bolo treba investovať do niečoho iného. Guvernantka u mňa úspech nezaznamenala. Vkus nemožno predpisovať, preto nebudem odrádzať, ale ani neodporúčam. Konečný dojem nech získa každý sám. Ja hodnotiť srdiečkami nebudem. 

 si-

______________________________________________________________