Christina Courtenay
Christina Courtenay Runes Series:
1. Echoes of the Runes (2020) – Ozvěny run (Red, 2022)
2. The Runes of Destiny (2020) – Runy osudu (Red, 2023)
3. Whispers of the Runes (2021)
4. Tempted by the Runes (2021)
5. Promises of the Runes (2023)
6. Legacy of the Runes (2024)
¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥
Ozvěny run Christina Courtenay
Jejich láska byla zapovězená, ale její ozvěna zní až na věčnost. On se vrátí… runy jí to prozradily. Když Mia po milované babičce zdědí Birch Thorpe, letní chatu ve Švédsku, čeká ji nelehké rozhodnutí. Snoubenec Charles na ni naléhá, aby dům prodali a koupili si luxusní byt v Londýně. Mia váhá. Když se naskytne příležitost zapojit se do archeologického výzkumu, jehož cílem je objevit na jejím pozemku vikinské artefakty podobné zlatému prstenu, který je součástí dědictví po babičce, s radostí souhlasí. Získá tak čas a odstup, aby si všechno dobře promyslela.
Vykopávky Miu zcela pohltí a pohledný archeolog Haakon Berger jí také není úplně lhostejný. Stejně jako ona totiž cítí jakousi spřízněnost s dávnými obyvateli těchto míst, jejichž životní osudy se každým dnem více odkrývají. Mie a Haakonovi se před očima začíná skládat dávný příběh velšské šlechtičny Ceri a záhadného vikinga známého jako Bílý sokol, který ji v roce 869 n. l. unesl.
Do jejich života zasáhnou nejen ozvěny minulosti, ale i nepřátelé ohrožující Birch Thorpe a její obyvatele, a Mia a Haakon budou muset bojovat, aby ochránili to, co je jim nejdražší… (Red, 2022)
¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥
Príbeh v dvoch časových líniách. Návrat do minulosti jedného miesta a hlavných hrdinov prepojených cez celé storočia v rodovej línii, ktorej stopy zavialo množstvo rokov. Kniha prepája korene rodiny Mie Maddoxovej s vikingským príbehom istej Ceridwen, ktoré spája miesto pri jazere nazývané Birch Thorpe. Mia zdedila neveľkú chatku po starej mame. Práve kvôli tomuto dedičstvu prichádza do Švédska, hoci už roky žije v Londýne. Súčasťou dedičstva je aj prsteň, ktorý ju privedie do múzea, kde stretáva archeológa Haakona Bergera, ktorý ju obviní z toho, že zatajila nález, ktorý by mal pripadnúť štátu. Mia sa bráni dedičstvom, no toto stretnutie vedie k prevereniu nálezu a k opätovnému stretnutiu s Haakonom, pretože Birch Thorpe by mohlo byť náleziskom vikingského osídlenia. Skutočnosť majú preveriť vykopávky v rámci projektu, do ktorého sa Mia zapojí.
Nie je to však ľahké rozhodnutie, pretože Mia má svoj život, je reštaurátorka a v Londýne má priateľa Charlesa, s ktorým plánuje budúcnosť. Charles je však sebec, ktorý je presvedčený, že by sa Mia mala dedičstva po starej mame vzdať a za získané peniaze si dovoliť lepší život na lepšej adrese. Miina snaha udržať si chatku medzi nich vnáša napätie. Už tu autorka prejavuje svoj príklon ku stereotypom a klišéovitosti, ktorej sa nezbavuje celý zvyšok príbehu. Čitateľa tak nemá čím vo vzťahu Mia – Charles a nakoniec ani Mia – Haakon prekvapiť. Do príbehu vnáša všetko, čo čitateľ očakáva a dej smeruje tak, že čitateľ nenachádza jediné miesto, ktoré by ho niečím osviežilo, urobilo inakým, o čosi zaujímavejším, pozdvihlo na viac ako na slabý priemer.
Historickú dejovú linku autorka preplieta s príbehom mladej ženy Ceridwen, ktorú istý večer, potom, čo jej brat z mužmi odíde, unesú Vikingovia. Haukr Biely nie je zo svojej výpravy nadšený, ale vyprovokovala ho k nemu jeho nespokojná manželka, ktorá túži po bohatstve. To by celej osade mal zabezpečiť nielen lup, ale aj noví otroci. Haukr však voči Ceridwen od začiatku pociťuje čosi zvláštne, a tak ju nepovažuje za otrokyňu, ale prisúdi jej výsadu zajatkyne, ktorej cena je vo výkupnom, ktoré za ňu mienia od jej brata vymámiť. Toto postavenie prišelkyňu Ceri neochráni pred zášťou Haukrovej manželky a celkom predvídateľne vedie ku konfliktom, ktoré jarl Haukr hasí svojou zmierlivosťou, pretože voči svojej nevyspytateľnej manželke nevie byť rázny. Túto neschopnosť rázne zasiahnuť ospravedlňuje vlastnou zmierlivosťou či spravodlivosťou.
Ceri pridelia starostlivosť o Haukrovu dcéru Jorun, ktorá je od narodenia nedoslýchavá a nerozpráva. Jediná (!) Ceri príde na to, že dievčatko, ktoré matka odsunula zo svojho zorného poľa a otec veľmi nevie, ako sa k nej správať, je schopné komunikovať, treba len nájsť ten adekvátny spôsob. A tak experimentuje (!). A to je len jeden z modernizmov, ktoré autorka neobratne vnáša do historickej linky príbehu.
V súčasnej linke sa podľa očakávania Mia s Charlesom nezhodne, a tak odchádza do chatky na brehu jazera vyčistiť si hlavu. Okolnosti ju prinútia nakoniec prichýliť aj Haakona, pričom medzi oboma od začiatku cítiť napätie. Ich vzťahová sinusoida sa mení zasa podľa predpokladov aj s príslušnými vnútornými komentármi typu „priťahuje ma, ale nemôžeme byť spolu“. Obaja navyše cítia akési záblesky z minulosti, ktoré prepájajú miesto vykopávok v okolí chatky s minulosťou osady, ktorá tu kedysi existovala, a vedú k útržkom z príbehu akejsi Ceri a Bieleho sokola. Mia vykopávkam prepadne.
Ďalšou linkou je prítomnosť suseda, ktorý Miu a vykopávky napáda, pretože sa túži na objavoch z okolia sám obohatiť. Autorka tu pridala motív obchodu na čiernom trhu a extrémizmu, čo podľa môjho názoru deju skôr ubližuje. Protipólom otca je tu Ivar, nepochopený chlapec na prachu dospievania, ktorý nájde pochopenie práve u Mie a Haakona. Sledovanie vykopávok upadá do akejsi nudy, obklopenej obyčajnými rozhovormi. Oživením má byť aj príchod Haakonovej dcéry Linne a ďalšou paralelou k Charlesovi je aj Haakonova nezodpovedná bývalka.
Postavy z minulosti a súčasnosti spája výrazná paralela – za všetky stačí spomenúť, že tak, ako má dcéru Haukr, má ju aj Haakon, tak ako má Mia priateľa – karieristu, ktorý baží po bohatstve a postavení, má Haukr svoju večne nespokojnú a sebeckú manželku Ragnhild. Aj vzťah Mia – Haakon kopíruje ten z minulosti Ceri – Haukr. Všetko, čo sa udeje v minulosti, má automaticky analógiu v prítomnosti, takže autorka často prepína obe dejové línie a čitateľ chvíľu nevie, či je tu alebo tu. Je jasné, že Mia a aj Haakon veria na reinkarnáciu. Obaja majú hneď po ruke pri samoúčelných objavoch teóriu či hypotézu a tá sa až príliš okato podobá udalostiam z minulosti.
Mia si Haakona okamžite od prvého stretnutia predstavuje ako Vikinga. Idealizmus a klišé tu odkvapkáva z každej strany tak, že miestami čitateľa pokúša o závrat. Čerešničkou na torte je nájdený zvitok s príbehom istej Ceridwen a Haukra Bieleho. Pre mňa boli riadky navyše príznačné akousi jednoduchosťou, priam povrchnosťou, čistým písmenkovaním. Autorka nebuduje žiadne tajomstvo, nenechá čitateľa nič odhaľovať, neponúka žiadne napätie. Všetko je príliš jasné a priamočiare a najmä vyriešené vzápätí potom, čo problém vznikne. Myšlienky hrdinov sú ako kolovrátok, točia sa stále dookola. Autorka často do svojich riadkov vlieta vysvetlivky o vikingskom spôsobe života, o jedle, odievaní, práci... Miestami pridáva osobitý švédsky slovník, aby priblížila zvláštne švédske reálie, čo pôsobí ako kvapka osvety. Osobne tejto snahe rozumiem, vadila mi však okatosť, s akou to autorka robila.
Kniha ma väčšinu času skôr nudila. Aby autorka dala zadosť napätiu najmä v historickej línii, často sa vracia ku konfliktu Ciri – Ragnhild. Haukrovej manželke sa samozrejme ochrana, ktorú nad touto „otrokyňou“ jarl drží, nemôže páčiť. Rovnako ako ani skutočnosť, že jej každý výpad proti Ciri prekazí. Stupňujúci sa spor Ragnhild rieši rázne (azda v prospech Haukra), no toto riešenie vedie k nevyhnutnej pomste ohrdnutej ženy, pretože ona rozhodne nepatrí k tým, čo by potupu prešli bez dôsledkov. Do záverečnej záchrany, ktorá vlastne ani skutočnou záchranou nie je, sa zapojí dokonca aj Cirin brat. Toto vyvrcholenie vzťahu Haukr – Ragnhild má opäť svoju paralelu aj v spore Mia – Charles.
Na knihu som čítala množstvo pozitívnych ohlasov, čo bol aj dôvod, prečo som po nej siahla. Pravdou však je, že po jej prečítaní nezdieľam všeobecné nadšenie a zrejme pôjdem proti prúdu. Túto knihu by som vnímala oveľa pozitívnejšie mať tak o dobrú dvadsiatku rokov menej. A o dobré dovolím si povedať už stovky kníh menej načítané – v rámci žánru aj mimo neho. Táto kniha neprináša nič osobité, nič výnimočné, autorkin štýl je mdlý a chýba mu povestná iskra. Hlavné postavy pre mňa nepriniesli nič výrazné, sú priemerné, nezaujímavé a tak neuveriteľne naivne vykreslené, že je ťažké uveriť, že v dobe, o ktorej autorka píše, vôbec niekto s takýmito charakterovými vlastnosťami existoval. V Ciri sa skrýva priveľa novodobosti, v Haakovi zasa absentuje tvrdosť vikingského bojovníka – je to v podstate slaboch. Oboch si navyše autorka prispôsobila tak, že namiesto plnokrvného vikingského príbehu s poriadnym milostným vzplanutím vytvorila slabý čajový odvar YA rozprávky. Ja osobne sa do čítania druhej časti rozhodne nepohrniem. Za mňa ide rozhodne o sklamanie, príbeh ma ani v jednej časovej linke absolútne „nebral“. A musím sa priznať, že zo záveru mi už sklamaním a presladením drnčali zuby.
-sa
_____________________
Runy osudu Christina Courtenay
Oddat se svému nadšení pro jazyk Vikingů a nechat se pohltit prací na archeologických vykopávkách je přesně to pravé, co Linnea Bergerová po nedávné traumatické události potřebuje. Když objeví krásnou brož a přečte nápis, který je na ni vyrytý, ztratí vědomí a probere se uprostřed skupiny mužů převlečených za Vikingy, kteří podle všeho berou svou hru na středověk velice vážně.
Ztracená a zmatená Linnea se ocitne v moci Hrafna, vikinského válečníka, který si ji nárokuje jako svou kořist a zavleče ji na nebezpečnou plavbu přes moře, aby ji prodal jako otrokyni. Po vyplutí musí čelit nemyslitelnému: cestovala časem a ocitla se v devátém století.
Linnea je rozhodnutá vrátit se zpátky do svojí doby, ale mezi ní a Hrafnem se začíná utvářet pouto. Dokáže odolat volání run a přijmout, že její osud je tady? (Red, 2023)
¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥
______________________
